Stará Európa – alebo Amerika?

Frustrovaný minister obrany USA Donald Rumsfeld sa metaforicky vyjadril, že je to len „stará Európa“, ktorá tvorí v Európe signifikantnú opozíciu proti americkému plánu zaútočiť na Irak. Rumsfeld mal, samozrejme, na mysli našich spojencov Francúzsko ...

„Pax Americana“ nie je práve „novým“ trendom tohto sveta. Na archívnej snímke z roku 1990 americkí vojaci cvičia v plynových maskách v kuvajtskej púšti. FOTO ČTK/AP

Nech si už myslíme o francúzskej a nemeckej opatrnosti (alebo ochabnutosti) čokoľvek, otázka znie - má Rumsfeld pravdu? Kto tu skutočne predstavuje „staré myslenie“? Možno je to v skutočnosti Amerika, ktorá predstavuje „staré hodnoty“, nie Francúzsko a Nemecko. Staré alebo nové neznamená automaticky dobré alebo zlé.

Francúzsko a Nemecko v skutočnosti predstavujú „novú Európu“ alebo dokonca „nadchádzajúci svet“. Tieto dve európske mocnosti majú za sebou päť storočí vojen vrátane dvoch svetových a napokon vytvorili novú úniu so spoločnou menou a túžia sa dopracovať k širokej spoločnej zahraničnej politike. Takýto krok je medzi dávnymi rivalmi s dosť rozdielnymi kultúrami revolúciou.

Tým sa to však nekončí. Európska únia je pozoruhodný experiment - po prvý raz v dejinách sú štáty ochotné vzdať sa reálneho dielu svojej národnej suverenity, aby sa pripojili k novému civilizačnému projektu. Turci, Bulhari a Lotyši prosia, aby mohli zaplatiť nezanedbateľné vstupné a dostať sa dnu. Je tu premisa, že štáty musia byť skutočne demokratické, musia chrániť ľudské práva a občianske slobody a vojna medzi členmi je nepredstaviteľná. Vidia sa ako postupne expandujúce spoločenstvo, prijímajúce nových členov- ale len až prijmú pomerne prísne kritériá. Ašpirujú a skutočne postupujú k vytvoreniu novej svetovej sily.

Po prvý raz sme svedkami vzniku nového „impéria“ postaveného viac na konsenze než na moci a dobývaní. To je sotva „stará Európa“.

V skutočnosti je to Amerika, kto dnes predstavuje „starý svet“. Je to konštatovanie, nie hana. Ameriku dnes vnímajú ako dobrotivého hegemóna - alebo policajta - sveta, ktorý obmedzí každú snahu potenciálnych rivalov alebo miestnych hegemónov, či už priateľských, alebo nie, vrhnúť tieň na prevládajúcu moc USA.

Tento Pax Americana môže mať mnoho pozitívnych i negatívnych čŕt, je však založený viac na monopolizácii moci než na konsenze, čo možno ťažko označiť za „nový svet“. Moc, a nie medzinárodné právo, je do značnej miery založená na „starej moci“ a „starom poriadku“, známom stáročia.

Ale počkať, nie je Amerika v zmysle svojho multietnického charakteru „novým svetom“? V skutočnosti nie. Amerika je pozoruhodným a dosť úspešným experimentom multikulturalizmu, a je unikátnym štátom imigrantov. Nie sú tu žiadne etnické vlasti. Európa je však skutočne miestom starých etnických vlastí - de patries, ako hovoril Charles de Gaulle. To experiment komplikuje, etnické vlasti sa musia nútiť do novej spoločnej kooperácie. Pre svet etnických vlastí je však vzorom Európa, a nie národ prisťahovalcov v Severnej Amerike.

Svet je skutočne nebezpečným miestom. Saddám Husajn a Kim Čong-il nikdy definitívne neodídu. Niektoré výzvy si skutočne žiadajú odpoveď silou. Víziou budúcnosti však je, že to bude sila rastúceho medzinárodného spoločenstva konsenzu, ktorá bude postupne plniť túto úlohu. Nikto nepopiera, že moc USA možno užitočne zapojiť do riešenia niektorých kríz. Ale keď ostatné štáty, dokonca spojenci, cítia, že majú malé slovo, dokonca žiadne, akoby mesto spravoval samozvaný šerif, fungujeme na starých princípoch politiky založenej na sile.

Toto nie je nijaká utópia. Tento svet sa už vydal - pomaly a bolestne - týmto smerom. Samozrejme, OSN môže byť vo svojej rozhádanosti komickým, skutočne frustrujúcim prípadom. Rovnako americký Kongres. Ale spomeňte si, ako ďaleko sme sa dostali za menej než storočie, odkedy majú medzinárodné organizácie skutočne dosah na mnoho vecí vrátane ľudských práv, štandardov správania sa, medzinárodných inšpekcií, udržiavania mieru a vysielania vojakov. To donútilo dokonca aj Bushovu administratívu žiadať OSN o požehnanie a podporu vždy, keď je to len možné.

Aj toto sú náznaky pohybu smerom k novému svetu, nie starému.

Úlohou Ameriky je pôsobiť v tomto evolučnom procese, nie proti nemu. To neznamená, že nepôjdeme do vojny v Iraku, znamená to však snahu pracovať na silách pre budúcnosť, a nie na pravidlách Kráľa Hory.

Samozrejme, Francúzsko a Nemecko majú svoje vlastné záujmy a agendy, ktoré otcovia washingtonskej politiky často prehliadajú ako drobné a úzke. Ale nemáme aj my v USA svoje úzke a záhumienkové záujmy? Nechceme aj my trochu tej ropy? Nechceme aj my od zraniteľných ropných štátov sveta, aby kupovali striktne American, keď sa objavia díleri so zbraňami? Nie je to domáca americká politika, ktorá dáva najpravicovejšej vláde v histórii Izraela voľnú ruku robiť si na okupovaných územiach, čo sa jej zapáči?

Nevyužíva Washington v podstate neschopnosť ostatných štátov dávať veľké výdavky na zbrane? Nič z toho nie je zlo, ale sú to čiastkové americké záujmy, presne také, ako majú iné štáty.

Takže kam speje tento svet: k zachovaniu vlády moci alebo k vývoju spoločenstiev konsenzu, ktoré si postupne vytvoria vlastné obávané štruktúry? Vojenská moc Európskej únie bude prichádzať pomaly, ale Francúzi a Nemci tu pred našimi očami zahli za roh, za ktorým už automatické spojenectvo s USA neplatí. Urážky-neurážky, tie dni sa už nevrátia.

Vrhli sa Francúzsko a Nemecko do „starej Európy“? Nemyslím.

Autor: GRAHAM E. FULLER(Autor je bývalým vysokým predstaviteľom CIA)