„Pri vyučovaní musí byť učiteľ od prvej do poslednej minúty stále v napätí, nemôže prestať sledovať deti. Počas vyučovania únavu až tak nepociťujem, ale po ňom áno. Hneď ako prídem domov, musím si oddýchnuť. Asi hodinu po vyučovaní som úplne neschopná, manžel so mnou nesmie prehovoriť.“
Čo si myslí o tvrdeniach „neučiteľov“, že učiteľská práca je ľahká?
„Presne to hovorila aj moja mama - ty že máš ťažkú prácu? Odučíš si 5-6 hodín a máš pokoj. Nech si to len každý skúsi. To je práca, ktorá vyžaduje každú minútu. Keď nám zvýšili úväzok len o hodinu, už sme to cítili. Keď chýbajú kolegyne, a musíme za ne suplovať, sme veľmi vyčerpaní,“ hovorí Anna Vráblová. „Počet hodín stanovovali ľudia, ktorí tejto práci rozumeli, preto ich stanovili na 23, nie viac. Lebo iný človek večer pozerá televíziu, a ja si musím sadnúť a hoci učím už štyridsaťtri rokov, nemôžem ísť do školy bez prípravy. Musím si pozrieť, čo všetko mám opraviť, aké pomôcky na ďalší deň nachystať, ako budem učiť.“
Najviac obdivuje učiteľov, ktorí dokážu k tomuto povolaniu pritiahnuť i svoje deti. „Mám kolegyňu, ktorá má päť detí a z nich štyria sú učitelia. Motivovala ich svojou prácou a príkladom. A tiež mám kolegyňu, ktorej mama bola učiteľka a ona to vstrebávala hádam aj s materským mliekom. Je z nej výborná učiteľka. Nedávno som jej hovorila, Lenka, len aby vám ten elán vydržal. A ona vraví - ja si beriem príklad od vás.“
Podľa nej nie je dobré, ak učí človek, ktorý k tomu nemá vzťah. „Radšej nech hneď odíde.“
Vybrala by si toto povolanie znovu? „Myslím si, že nikdy nič iné by som robiť nechcela. Jeden deň ma deti nahnevajú a ja si hovorím, panebože, prečo som si len vybrala toto povolanie? Ale hneď na druhý deň, keď mi urobia radosť, si ani neviem predstaviť, že by som robila niečo iné.“
SOŇA REBROVÁ
