Ak stretnete pesimisticky naladeného učiteľa, ktorý nie je ochotný reagovať na požiadavky rodičov, pri deťoch čoraz častejšie používa donucovacie prostriedky, robí len to najnutnejšie a vyžaruje z neho sklamanie, neodsudzujte ho. Možno sa uňho začína prejavovať choroba z povolania – syndróm vyhorenia.
Prejavy vyhorenia sú nenápadné – učiteľ začína cítiť napätie, vnútorný tlak, začne mať úzkostlivé myšlienky pri predstave akejkoľvek ďalšej záťaže. Znižuje sa jeho schopnosť zvládať každodenný život, starosti ho nútia začínať deň s malou odvahou a takmer žiadnymi nádejami. Dopriava si stále menej odpočinku a prestávok. Na konci práce sa cíti vyčerpaný duševne aj telesne. Tento proces trvá často niekoľko rokov a prebieha v niekoľkých fázach:
Prvá fáza: nadšenie – učiteľ má vysoké ideály a veľmi sa angažuje pre školu a žiakov
Druhá fáza: stagnácia – ideály sa mu nedarí realizovať, mení sa ich zameranie, požiadavky žiakov, rodičov a vedenia školy začínajú učiteľa pomaly obťažovať
Tretia fáza: frustrácia – učiteľ začína vnímať žiakov negatívne, na problémy s disciplínou čoraz častejšie reaguje donucovacím prostriedkami. Škola pre neho predstavuje veľké sklamanie
Štvrtá fáza: apatia – medzi učiteľom a žiakmi vládne nepriateľstvo. Učiteľ robí len to najnutnejšie, vyhýba sa odborným rozhovorom a akýmkoľvek aktivitám
Piata fáza: syndróm vyhorenia – konečné štádium choroby
V takejto chvíli už učiteľovi pomôže len jedno – naučiť sa, ako zvládať stres, alebo si nájsť inú prácu. V žiadnom prípade by však nemal v práci s deťmi pokračovať, lebo by to mohlo na ich (ale aj jeho) psychike zanechať následky. (sr)
