Učiteľom ľudia vytýkajú, že ich práca trvá len pár hodín, a teda nemôže byť náročná. Paradoxne však výsledky ankiet hovoria o tom, že by sa ním chcel stať len málokto – najčastejším dôvodom odmietania je ťažká práca s deťmi, na ktorú si nik netrúfa. O výchove, učiteľoch, rodičoch aj deťoch hovoríme s Mgr. MÁRIOU ŠIMČÁKOVOU, školskou psychologičkou na ZŠ Jelačičova v Bratislave.

Prečo je práca učiteľa taká náročná?

„Lebo je to práca s ľuďmi. Kolektív detí má svoje zákonitosti a učiteľ s nimi musí vedieť komunikovať, čo je nesmierne ťažké najmä v pubertálnom veku. Nemôže si len jednoducho odučiť učivo, musí sa naučiť s deťmi vychádzať.“

Dá sa to povedať aj tak, že rodičia majú jedno-dve deti a hovoria, koľko je s nimi práce a pritom v triede ich je až 35?

„Presne tak. A každé z nich má vlastnú povahu, charakterové rysy, požiadavky, predstavy, hodnoty. 36 detí si denne od učiteľa vyžaduje pozornosť. Ako ju rozložiť? Ak by sme to prerátali na 45-minútovú hodinu, tak na každé dieťa má asi minútu a zostane mu asi desať minút času. Deti vyrušujú, prekrikujú sa, on musí udržať disciplínu, zapísať dochádzku, vyskúšať, čo sa deti naučili, skontrolovať úlohy, vysvetliť nové učivo, pomôcť slabším žiakom, šikovnejším dať náročnejšie úlohy.“

Vy, ako školský psychológ, riešite aj problémy učiteľov. S čím za vami najčastejšie chodia?

„Najčastejšie s tým, ako zvládnuť disciplínu na hodine. Po hodine za mnou prídu, povedia, aká situácia nastala a ako ju riešili. Pýtajú sa ma, či urobili správne, ako by mali zareagovať nabudúce. Alebo ako udržať pozornosť na hodine. Veľmi často majú problémy s tým, že deti ich vyslovene provokujú, neposlúchajú. Učitelia aj rodičia sa dnes často stávajú obeťami šikanovania detí.“

Čím to je, veď kedysi takéto problémy neboli?

„Vo výchove. Kedysi bola výchova veľmi prísna a autoritatívna. Nebolo možné, aby dieťa povedalo svoj názor, aby bolo partnerom. Z autoritatívnej výchovy sme prešli na opačnú, liberálnu stranu. S dieťaťom komunikujeme, na všetko sa ho pýtame. To by bolo v poriadku, ale mnoho rodičov vychováva dieťa tak, že nemá žiadne hranice, všetko mu dovolia. Akosi sa zabudlo na to, že únosná hranica je niekde v strede.“

Čo hovoríte na svetový trend „sabatical“? Šesť rokov pracovať, potom pol roka alebo rok oddychovať?

„Vynikajúci nápad. Minulý rok som testovala hladinu stresu u učiteľov na začiatku a potom na konci roka a zistila som, že asi 40 percent učiteľov bolo po roku učenia už takmer vyhorených. Taká pauza by im prospela. Mohli by si oddýchnuť od detí, zvýšiť kvalifikáciu, venovať sa odborným knihám, novým metodikám, názorom. Všetko, na čo teraz nemajú čas.“

Keď je toľko učiteľov vyhorených už na konci školského roka, v akom psychickom stave potom musia byť učitelia na dôchodku?

„Bola som na škole, kde pracovalo veľa dôchodcov. Myslím si, že sú kvalitní odborníci, ale vo vzťahu k deťom, ktoré sú veľmi živé a dynamické, im to nejde. Zažila som triedu, kde učiteľka na dôchodku chcela mať pokoj, a tak deťom nedovolila hýbať sa, a to ani cez prestávky. Počas celého vyučovania museli nehybne sedieť, odísť mohli len na záchod. Deti z toho boli hrozne zničené. Nech dôchodcovia zastupujú, robia externe, ale nie na plný úväzok.“

Učiteľ má počas prázdnin šesť týždňov oddychu. Stačí to na jeho regeneráciu? Ako by mal relaxovať?

„Oddych je dôležitý pre deti aj pre učiteľov. Je dostatočný, veď sa hovorí, že človek by mal z práce vypnúť aspoň na tri týždne, ale veľa záleží na forme oddychu. Učitelia sú v hroznom hluku, keď zazvoní a deti sa vyrútia na chodby, je to aj niekoľko decibelov, sú v neustálom kontakte s ľuďmi. Mali by oddychovať v pokojnom prostredí, bez veľkej spoločnosti, relaxovať. Na učiteľoch, ktorí sa snažia si cez prázdniny privyrobiť, je to vidieť. Na začiatku roka sú podráždení, nevrlí, nechce sa im baviť s deťmi. Ale deti to nevedia, prídu vždy čerstvé a s novým elánom.“

SOŇA REBROVÁ