Viedeň 12. februára (TASR) - Pápežovi Jánovi Pavlovi II. celkom určite nemožno odporovať, keď v dnešnej napätej dobe tvrdí, že použitie vojenského násilia by malo byť poslednou možnosťou, po ktorej medzinárodné spoločenstvo pri riešení svojich problémov siahne. Rovnako mu nemožno zazlievať, keď vyzýva k modlitbám za mier a vo svojom úsilí zabrániť vypuknutiu vojny sa odvoláva na kresťanskú zásadu lásky k blížnemu. Na snahu cirkvi preniesť modlitby a vieru do praktického politického života však reagujú mnohí so skepsou, píše dnešné vydanie rakúskeho denníka Die Presse.
K pochybnostiam oprávňujú medzinárodné spoločenstvo dejinné skúsenosti. A angažovanie sa Vatikánu v súčasnej irackej kríze tiež nie je nekontroverzné. Vyslaním osobitného vyslanca Vatikánu do Bagdadu, prijatím irackého vicepremiéra Tarika Azíza vo Vatikáne a možno aj osobnou návštevou Iraku chce dať hlava rímskokatolíckej cirkvi jasne najavo, že s Bagdadom sa dá dohodnúť aj pokojnou cestou, pokračuje rakúsky denník.
Predstaviteľom Vatikánu prirodzene nikto neupiera právo na ich vlastný názor, zdôrazňuje Die Presse.
V konkrétnom prípade sa však mstí dlhoročné mocenskopolitické angažovanie sa cirkvi. Ten, kto dlhú dobu požehnával zbrane, musí počítať s deficitom dôveryhodnosti. Práve s touto skutočnosťou bojuje Ján Pavol II. ešte aj dnes. Jeho výroky na tému mierumilovnosti Iraku a samotného Saddáma Husajna znejú totiž práve kvôli starým hriechom katolíckej cirkvi, ale aj kvôli očividne nedostatočným odborným expertízam Vatikánu, oveľa menej presvedčivo ako iné interpretácie, uzatvára rakúsky denník.
