eštebákmi. Nemuseli sme sa triasť pred ich zlovôľou. Tak rozhodli boľševici, ktorí sa dostali po nežnej revolúcii opäť k moci. A pridali sa k nim páni Čarnogurský, Mikloško – či už z kresťanskej lásky k spolublížnemu, alebo preto, lebo ich najbližší príbuzní boli konfidentmi ŠtB a bolo ich treba chrániť.

Ako pán Mečiar nedávno povedal: príslušníci tejto zložky tajnej moci ešte i dnes sedia vo vláde, na ministerstvách a v SNR. Sú v jednotlivých stranách, v Matici slovenskej a ostatných inštitúciách. Na nižších zložkách ako „naslovovzatí“ odborníci sa pozamestnávali v rôznych ochrankách. Chránia náš spoločný majetok. Len tak sa môže stať, že sú vykrádané banky, sklady veľkomarketov a nikto ich neprichytí a nedostane tam, kde už dávno mali byť – v krimináloch. Dnes takýto ochranca vykradne veľkosklad a zajtra je prevelený strážiť Všeobecnú úverovú banku.

Žasnem, ako sa niečo podobného môže stať v právnom štáte. I únos syna pána prezidenta Kováča naplánovali a uskutočnili príslušníci ŠtB. Za tento najneľudskejší zločin (veď čo strašnejšie ešte môže postihnúť rodiča ako ublíženie vlastnému dieťaťu, snáď už len jeho smrť je niečím horším) sa nikomu nič nestalo. Páchateľov nemožno stíhať. Tak rozhodol okresný súd. Dostali milosť. Amnestiu udelil doktor. Či už Doktorom nie je ten údajný? Ako sme sa dozvedeli, nositeľ tohto krycieho mena bol niekto celkom iný. Už je mŕtvy, a preto jeho identitu možno zverejniť. Nebožtíkovi to už neuškodí. Teda i tu sa zahladia stopy. Nakoniec sa na všetko zabudne a najrepresívnejšia zložka boľševickej moci vlastne ani nebola.

Z príslušníkov ŠtB sa stali naši dobrí susedia, ktorí nikomu neublížili a ktorí dýchajú s nami slušnými ľuďmi ten istý vzduch. Len majú väčšie nároky, sú chamtivejší a vzhľadom na staré známosti si všetko vybavia pre vlastnú spokojnoť. A niekto z prominentov sa čuduje, ako to, že nikto nebol braný na zodpovednosť. Na to stačilo nerešpektovanie lustračného zákona, keď Mečiar vyhlásil „u nás sa nebude dodržiavať“. A zlovestná hrubá čiara.

Pohrobkovia boľševikov a eštebákov sa hlásia na ochranu súkmeňovcov. I v dnešných príspevkoch SME č. 152 sa domáhajú zabudnúť, bo protikomunistická karta je už verejnosti ľahostajná. Ale len tým, čo napomáhali tento zločinecký systém. My prenasledovaní za komunizmu čakáme na potrestanie zločinu. Nás neohúria ani vybudovanými fabrikami, ani betónovými sídliskami.

KAMIL GUCKÝ, Nitra