Minister školstva Milan Ftáčnik akoby si ešte stále neuvedomoval vážnosť a význam rezortu, ktorý riadi. Naopak, zdá sa, že ústredný orgán štátu, ktorý má v prvom rade zabezpečovať výchovu integrovaných a harmonických osobností, si minister pomýlil s akýmsi experimentálnym pracoviskom, na ktorom môže bez akýchkoľvek obmedzení vykonávať tie najnepotrebnejšie pokusy. Ako ináč si má laik i odborník vysvetliť jeho posledné návrhy ohľadom vyučovania náboženstva. Je príznačné, že minister školstva nadhodil na diskusiu problém, ktorý až dosiaľ problémom nebol. Skutočné problémy, ako je financovanie školstva, platové pomery pedagógov, odchod mladých absolventov škôl do zahraničia, tak opäť ustúpili do úzadia. Je teda pravdepodobné, že doteraz bezproblémovú tému o vyučovaní náboženstva otvoril minister zámerne, a zdá sa, že mu leží naozaj veľmi na srdci. Prečo?
Kvalifikovanú odpoveď nepredložil ani sám minister Ftáčnik. Zmohol sa len na akési frázy o možnosti žiaka navštevovať oba predmety či o tom, že etika by mala vychovávať žiaka po stránke občianskej. Prečo sa však súčasná úprava, podľa ktorej sa žiaci môžu rozhodnúť medzi náboženstvom a etikou, mala meniť, nevysvetlil. Skutočný dôvod ministrovho návrhu tak asi treba hľadať v reminiscenciách na minulý režim, v ktorom vyučovanie náboženstva bolo všetkými dostupnými prostriedkami hatené. A zdá sa, že nominant SDĽ, predtým KSS, Milan Ftáčnik na rodnú stranu rád spomína. Prečo je teda zmena súčasného statusu quo v tejto oblati neprijateľná?
Po prvé: súčasný stav poskytuje žiakovi (resp. jeho rodičom) základnú demokratickú možnosť voľby medzi etikou a náboženstvom, pričom zaradenie oboch predmetov je v rámci celkovej skladby vyučovania rovnocenné a je vylúčená akákoľvek diskriminácia jedného alebo druhého predmetu. Ftáčnikov návrh to negarantuje, pretože etika by bola uprednostňovaná na úkor náboženstva a v praxi môže nastať situácia, že aj v kresťanskom duchu vychovávaní žiaci sa nebudú na hodinách náboženstva zúčastňovať, napr. z dôvodu neskorých vyučovacích hodín.
Po druhé: dnešná úprava rešpektuje ústavou garantované právo rodičov na výchovu svojich detí, a teda aj z toho práva odvodenú možnosť ovplyvňovať výchovu svojich detí v rámci vyučovacieho procesu. Je preto nemysliteľné, aby vznikla situácia, že rodičia vychovávajú dieťa v duchu kresťanského posolstva a žiak je v škole formovaný na hodinách etiky napr. učiteľom vyznávajúcim zásady morálneho relativizmu. Ftáčnikov návrh to vôbec nezaručuje, naopak, vytvára vhodný priestor pre uvedený schizofrenický model.
Keby sa návrh ministra Ftáčnika zrealizoval, vznikli by ďalšie, doslova nespravodlivé situácie. Absolventi teologických fakúlt, ktoré sú v rovnocennom postavení s inými fakultami a sú začlenené do školského systému SR, by boli značne znevýhodňovaní v porovnaní s absolventmi iných škôl, pretože by boli kvalifikovaní vyučovať predmet, ktorý by získal podradné postavenie. Rovnako nespravodlivé by bolo, aby v krajine, kde sa prevažná väčšina obyvateľov hlási ku kresťanskému vierovyznaniu, nejestvovala pre záujemcov možnosť nadobudnúť plnohodnotnú náboženskú výchovu v rámci riadneho vyučovacieho procesu, ktorý je napokon financovaný aj z daní veriacich.
Všetky uvedené argumenty svedčia v prospech rovnocenného postavenia náboženstva a etiky. Pre oba predmety je spoločné, že sa snažia vo svojich poslucháčoch vyformovať hierarchiu hodnôt. Náboženstvo predstavuje rebríček hodnôt založených na kresťanskej báze. Etika zakladá svoj hodnotový systém na racionálnych a filozofických postulátoch. Je právom každého človeka v demokratickej krajine zvoliť si vlastný systém hodnôt. Úlohou štátu je vytvoriť priestor, v ktorom nie je žiadne presvedčenie znevýhodňované v prospech iného. Tento priestor v súčasnosti štát naozaj vytvára. Návrh ministra Milana Ftáčnika by vrátil našu spoločnosť do roku 1948.
JÁN PODMANICKÝ, Stará Bystrica
