v napätí všetkých zúčastnených. Len pár týždňov po udalosti sa však Poliaci rozhodli kúpiť stíhačky F-16 od Američanov.
Vo francúzskej tlači si Poliaci vyslúžili prezývku podliakov, ktorí za európske peniaze kupujú americké zbrane. Na aféru by sa bolo pomaly zabudlo, nebyť slávneho listu „ôsmich“ podporujúceho americkú politiku v otázke Iraku. Le Monde, Liberation a Le Figaro si však medzi podpismi všimli iba tie prichádzajúce z budúcich členských krajín únie - Poľska, Maďarska a Čiech. Liberation ich vo svojom úvodníku nazval „vazalmi“.
Po vystúpení Colina Powella sa v Európe objavil ďalší list - Vilniuskej desiatky - a francúzske médiá si zrazu uvedomili, že stará Európa pozostáva iba z nemecko-francúzskeho páru a Belgicka.
Všetky nečlenské krajiny EÚ, a teda aj Slovensko, odvtedy národná tlač cez tolkšou až po športové denníky označuje za „nevhodné“ vstúpiť do Európy, lebo sú prepiato oddané americkej zahraničnej politike. Radikálne hlasy dokonca žiadajú zastavenie ratifikačného procesu a finančnej pomoci.
V návale emócií zabudli francúzski špecialisti na európske otázky na dve veci. Prvou je negatívne vnímanie pompéznej oslavy 40. výročia od podpísania Elyzejskej dohody, ktorá bola základom mierového spolunažívania všetkých európskych národov. Za posledných 40 rokov však vznikol medzi francúzskymi a nemeckými elitami pocit, že iba ony predstavujú európsku myšlienku. Mnohí dnes preto vo svojich úvahách o krachu v skutočnosti neexistujúcej spoločnej európskej zahraničnej politiky vinia budúce členské krajiny bez toho, aby si položili otázku o dôsledkoch autoproklamácií Francúzov a Nemcov ako jediného autentického hlasu Európy.
Druhým problémom je jav, ktorý je v priamej opozícii s myšlienkou únie. Niektorí francúzski predstavitelia sú presvedčení, že vzhľadom na peniaze z kohéznych fondov a iných zdrojov nemajú jednoducho Maďari, Poliaci a ďalší budúci poberatelia subvencií právo vyjadrovať sa k medzinárodnej situácii, a ak áno, tak iba v súhlasnom prikyvovaní francúzsko-nemeckým návrhom.
Každému je jasné, že podobná situácia je ďalej neudržateľná, pretože európskym politikom dnes chýba skutočná vízia budúcnosti nášho kontinentu. Nesnívali sme predsa o Európe, kde tí, čo dávajú, majú právo prvého slova. Ani v Európe, ktorá z dôvodov neschopnosti dohodnúť sa na jednom predstaviteľovi zahraničnej politiky robí prieky Amerike. Francúzsky akademik Jean-Francois Revel, autor knihy o dejinách francúzskeho antiamerikanizmu, vyjadril súčasný vzťah medzi Francúzskom a USA nasledovne: „Spojené štáty sú zrkadlom zlyhania Európy a vyjadrením skutočnosti, že bývalé koloniálne superveľmoci ešte stále nestrávili stratu vlastnej veľkosti a vplyvu.“
Skutočným nebezpečenstvom je definitívne pochovanie solidarity a kohézie západného sveta a z toho plynúci postupný zánik euroatlantickej civilizácie, ktorá stojí na dvoch pilieroch - európskom a americkom. S jej zánikom vo vodách Atlantiku by sa totiž rozplynul aj ďalší sen o Európe - hraní dôležitej úlohy na svetovej scéne. Francúzsko a Nemecko, aj keď momentálne urazené neobratným a zlomyseľným výrokom Donalda Rumsfelda o „starej Európe“, si musia uvedomiť rozmanitosť únie, ktorá predstavuje našu výhodu, a venovať sa viac konzultáciám s novými členskými štátmi bez vzájomného podozrievania.
Nové členské štáty by sa naopak mali viac angažovať v procese spoločnej európskej obrany miesto uchyľovania sa pod americký dáždnik, a brať ohľad na užšie konzultácie a vzájomnú informovanosť so súčasnými členmi. Iba tak sa vyhnú podozreniu, že ich vstup je motivovaný iba ekonomickými výhodami.
Autor: MICHAL HAVRAN jr.(Autor je doktorandom na Univerzite humanitných vied Marc Bloch v Štrasburgu)
