Stanislav Štepka oprášil text, ktorý bol v réžii toho istého Juraja Nvotu inscenovaný už pred dvadsiatimi rokmi vo vtedajšom trnavskom Divadle pre deti a mládež. Ukázalo sa, že táto Správa z hlavnej cesty, ako kedysi znel podtitulok hry, stále čo-to vypovedá o našej nešťastnej Slovači, ako to najlepšie vyjadrila kázeň Jonáša Záborského, na ktorej si Stanislav Štepka zgustol aj herecky. Priaznivci radošinskej poetiky môžu byť pokojní, všetko je po starom. Tri pekné dievčatá podchvíľou nastúpia, aby za sprievodu nepopísateľnej choreografie odspievali nejaký ten ľahší song.
Pôvodná produkcia pôsobila možno menej kabaretne, dnes sa už väčšina kedysi „odvážnych“ výrokov dostáva do polohy zábavnej šou. Štepka ani veľmi nechcel vo svojich úvahách zájsť priďaleko, len toť do Trnavy, lebo tam, podľa dochovaného listu richtára Radošiny z roku 1584 ušla akémusi Mackovi Poliakovi jeho žena, a to predsa nemožno nechať len tak. Autor sleduje príbeh Etely Vlasákovej, ktorá sa vyberie túto nevernú ženu hľadať, pričom celá táto nezmyselná akcia má jediný dramatický cieľ, aby po ceste všelikoho postretala - od Mozarta až po Mikoláša Aleša či Karola Plicku. A keď tie všetky nájazdy šťastne prežijeme, môžeme dať za pomoci vynálezu priekopníka rádiotelegrafie Jozefa Murgaša svetu vedieť, že sme tu.
Skvelý talent Anna Vargová ako putujúca Etelka Vlasáková ťarchu inscenácie doslovne vláči vo svojom malom batôžku. Veľa smelých právd ani s ňou neobjavíme, ako zato všetky postavy nám budú sympatické. Ešte aj ten Napoleon mudrujúci o zneužívaní národov len v spodnej bielizni je v podaní Csongora Kassaia skutočne ľúbeznou postavičkou. Jediné vyslovené hlupane - mužatky v klobúkoch, v čiernych sakách a s cigarou v rukách - sú tri naše spisovateľky: Elenka, Terézia a Boženka, v pôvodnom scenári sa ani nevyskytujúce. Autor ich prezentoval ako tie, čo Živenu založili bez akéhokoľvek skutočného cieľa, len preto, aby jedna z nich bola predsedníčkou, druhá podpredsedníčkou a ďalšia tajomníčkou, pričom úbohá Timrava vyjadrovala počas celého výstupu jedinú „žiadzu“, aby aj ju už nejaký ten muž začal ponižovať.
Podobný „investigatívny“ počin je o to smutnejší, že sme sa stále nezačali otvorene baviť, povedzme, na tému preukázateľného staromilstva našich drahých buditeľov, a že stále za jedinú Štúrovu slabosť vydávame jeho fiktívny poklesok s Adelkou. Ak sa Štepka vo svojej hre vysmieva z toho, ako našich roduverných spisovateľov nik nečíta, potom čas ukázal, že práve tá nešťastnica, ktorá nikdy nebola levicou salónov ani spolkov, stále patrí k našim najlepším a najčítanejším autorom. Nuž, takáto je hlavná, „široká cesta“ (čítaj Broadway) nášho divadla, kým pokus Jany Juráňovej o demýtizáciu štúrovcov v hre Misky strieborné, nádoby výborné je len osamelým skackavým chodníčkom. Dlho sme sa hľadali, a zdá sa, že sa ešte chvíľu budeme.
