Podstatou raketoplánu je, že akési modifikované lietadlo (menšie než interkontinentálny Boeing) vyletí pomocou prídavných modulov na obežnú dráhu okolo Zeme, tu naplní svoju misiu a po jej skončení opäť vstúpi do atmosféry a ako normálny stroj pristane sa letisku niektorej z vybraných amerických základní. Myšlienka je to elegantná, má však zopár háčikov.
Po prvé, samotný štart. Motory, ktoré musia vyvinúť dostatočný ťah na vynesenie celého kolosu na obežnú dráhu, sú chúlostivou záležitosťou, najmä pre palivo, ktoré používajú. Udržiavanie vodíka a kyslíka v kvapalnom stave si vyžaduje pokročilú technológiu, citlivú na každú, aj maličkú poruchu. Únava materiálu v extrémnych podmienkach sa ťažko predvída, na jej kontrolu treba stovky senzorov a meracích zariadení a zložité programy, ktoré získané údaje vyhodnocujú. Každý takýto systém býva zdvojený, chyby sa však vyskytujú skoro stále. Ako hovorí Murphy, čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí. Tento neúprosný zákon stál zatiaľ 14 ľudských životov a dva raketoplány.
Po druhé, návrat na Zem. Pri vstupe do atmosféry vysokou rýchlosťou dochádza k treniu, ktoré povrch vstupujúceho telesa rozžeraví na teplotu niekoľko tisíc stupňov. Aby raketoplán vydržal, musí mať dostatočne silný tepelný štít. Ak má byť navyše znova použiteľný, malo by to byť niečo špeciálne. Američanom sa tieto podmienky podarilo splniť, keramické platničky chrániace trup raketoplánu sú veľmi odolné a vydržia naozaj veľa. Po každom lete ich chýbalo len niekoľko, stačilo vybrať zo skladu náhradné. Problém však môže nastať, ak raketoplán nebrzdí spodnou okachličkovanou stranou. V tom prípade hrozí narušenie jeho celistvosti a nakoniec celková dezintegrácia telesa. To sa zrejme prihodilo Columbii: ľavé krídlo porušené pri štarte nevydržalo tepelný nápor, narušila sa jeho celistvosť, raketoplán začal rotovať a nakoniec zhorel vo vysokých vrstvách atmosféry.
Po tretie, cena. Vývoj raketoplánu stál amerických daňových poplatníkov desiatky miliárd dolárov. Obhájiť takéto astronomické náklady bolo možné len argumentom, že každý stroj flotily vydrží zhruba 100 letov do vesmíru, a že teda náklady na jeden let budú nakoniec oveľa nižšie ako pri klasickom spôsobe. Ukázalo sa však, že po každom návrate z vesmírnej misie treba stroj skoro celý rozobrať, skontrolovať každú z desiatok tisíc súčiastok, znovu ho poskladať a prekontrolovať všetky systémy. Tento proces nie je lacný. Navyše, za 22 rokov od štartu prvého raketoplánu vypravila NASA do vesmíru len 113 posádok. Cena za jeden let tak stále prevyšuje starý spôsob.
