Keď v určený deň vyslovili meno Veronikinho vyvoleného, takmer odpadla. Bol to Slovák, najlepší kamarát jej vedúceho, ktorý pôvodne partnerku vôbec nechcel. Mimochodom, vedúci vlastnil prepychovú chatu mimo Bratislavy, ktorú prenajímal Nemcom a občas, keď „v médiách vystrájal satan“, usporadúval tu pre svoje ovečky preventívne semináre.
„Celý večer som nad tým rozmýšľala,“ spomína, „ani prekvapená som nebola ako ostatné dievčatá, ktoré nariekali nad tým, koho im vybrali. Odmietnuť partnera v sekte totiž nie je žiadna sranda. Dá sa to, ale kolotoč hladoviek a nútených prác, ktoré sú udeľované ako trest za neposlušnosť, sa opakuje. Ak dievča odmietne dvakrát, stane sa, že na tretíkrát dostane černocha. Viaceré si kvôli tomu poplakali.“
Pomaly a isto začalo Veronike všetko dochádzať. Hneď ráno prebrala všetko v robote s kolegyňami, zodvihla slúchadlo a sekretárke povedala, nech jej už navždy dajú pokoj. Až vtedy zistila, že sa jej vlastne nemôže nič stať. Prestala sa báť.
