Husľový virtuóz s nekonvenčným imidžom Pavel Šporcl sa narodil v roku 1973 v Českých Budějoviciach. Hru na husle študoval na pražskom konzervatóriu, hudobnej fakulte AMU a na viacerých prestížnych školách v USA u renomovaných pedagógov. Koncertuje v Európe, USA, Kanade aj v Japonsku, často vystupuje na výchovných koncertoch. V Českej televízii moderoval hudobný magazín Terra Musica. Získal mnohé ocenenia, na konte má niekoľko CD – zatiaľ posledné Žltomodré nahral v roku 2002 spolu s klaviristom Petrom Jiříkovským. Získalo Platinovú platňu vydavateľstva Supraphon.
Huslista Pavel Šporcl navonok „klasického“ hudobníka určite nepripomína. Vystupuje v kožených nohaviciach, plátenej košeli a šatke. Svojou hrou však dokazuje, že nie frak a motýlik sú znakmi hudobného umelca. S husľami sa spriatelil už v útlom detstve. Dnes má k nim dôverný umelecký vzťah – jeho výsledkom sú vypredané koncertné siene, obdiv publika aj kritiky. Hovorí sa, že umelci majú vlastný svet. Deň po skončení turné, ktoré sprevádzalo vydanie jeho Žltomodrého albumu, Pavel dovolil do svojho sveta nazrieť aj nám. Na pódiu pôsobíte, ako keby ste sa s husľami a sláčikom narodili. Ako to v skutočnosti bolo?
„Nepamätám sa, či som husle držal v rukách už v perinke. Ani mama nič podobné nespomínala. Až ako dvojročnému mi rodičia dali zaujímavú hračku – plechové husličky, na ktoré som sa snažil ‘hrať‘. Prvé maličké, ale skutočné husle som dostal v piatich rokoch. Rýchlo som sa s nimi skamarátil, usilovne som cvičil, mama so mnou chodila na hodiny, pomáhala mi a veľmi ma to bavilo. Samozrejme, občas sa vyskytli chvíľky, keď sa mi cvičiť nechcelo. Ale naozaj len občas.“
Kedy ste sa rozhodli, že husle sa stanú aj vaším profesionálnym spoločníkom?
„Keď som si uvedomil, že nič iné robiť neviem. Ale vážne – rýchlo som zistil, že neexistuje nič, čo by ma bavilo viac, než hrať na husliach. Prihlásil som sa na konzervatórium a odvtedy s husľami tvoríme nerozlučný pár.“
Hudobné nástroje vraj majú svoju osobnosť, ktorú treba spoznať. Ako dlho trvá, kým sa s husľami zoznámite?
„Na týchto husliach hrám skoro rok a stále mám na nich čo objavovať. Myslím, že ich nikdy dokonale nespoznám. Sú ako človek. Aj toho spoznávate celý život. A keď si už myslíte, že o ňom viete všetko, určite vás niečím prekvapí.“
Hráte vášnivo a zároveň nesmierne citlivo.
„Na husliach sa má hrať tak, ako keď sa muž dotýka ženy – veľmi nežne, ale niekedy aj vášnivo a brutálne.“
Myslíte, že váš prejav pôsobí tak harmonicky preto, lebo si vyberáte skladby, ktoré vám maximálne sedia?
„Ja jednoducho musím hrať skladby, ktoré mi sedia a oslovujú ma. A môj vzťah k interpretovaným dielam je jasný – najradšej hrám vždy skladbu, ktorú práve hrám. Pretože do každej vkladám všetko, čo vložiť dokážem – teda sto percent svojej energie. Keby ma skladba neoslovila, nemalo by zmysel sa ňou zaoberať.“
Váš repertoár obsahuje diela od klasiky až po absolútnu modernu. Určite nie je jednoduché interpretovať úplne odlišné hudobné skladby.
„Mám naštudovaných veľa skladieb a nové by som sa už možno ani nemusel učiť. Najmä preto, lebo štúdium akejkoľvek skladby sa v podstate nikdy nekončí. Stále ju musím zdokonaľovať. Ale existujú mnohé diela, ktoré má lákajú a ak si nájdem čas, určite ich rád naštudujem.“
Stretli sme sa s názorom, že hudbu možno prirovnať k návšteve reštaurácie, v ktorej môžete ochutnávať okrem klasických pokrmov aj rôzne nové, netradičné špeciality. Akú hudobnú špecialitu by ste chceli ochutnať?
„Stále sa snažím objavovať nové hudobné špeciality a získavať prehľad. Musím sa priznať, že moja generácia klasických hudobníkov sa napríklad o populárnu hudbu veľmi nezaujímala. Počúvali sme len vážnu a ostatné bol pre nás nepočúvateľný brak. Ale napokon som zistil, že to nie je celkom tak. Nedávno som si napríklad kúpil CD Rolling Stones. Aj z oblasti vážnej hudby ešte mnohé veci nepoznám. A v tých, čo už poznám, po čase vždy počujem niečo nové.“
Vaša pedagogička Dorothy Delayová povedala, že huslista by mal mať na koncerte maximálne tri falošné miesta a akýkoľvek problém môže vždy technicky zvládnuť. Je to tak?
„Človek by sa o to určite mal snažiť. Technika je nesmierne dôležitá, ale nemala by sa nadhodnocovať nad hudobným cítením. Napríklad ázijskí hudobníci dokážu skladbu technicky stvárniť dokonale – ale inak je to niekedy nuda a s hudbou to nemá veľa spoločného.“
Mnohí operní speváci chodievajú k svojim pedagógom „na kontrolu“ počas celej kariéry. Ako je to s huslistami?
„Ja by som si do hry už určite nenechal hovoriť! Hudobník má byť čo najskôr schopný urobiť si na hudbu a jej interpretáciu vlastný názor. Musí dostať dobrý základ a na ostatné príde sám. Ak má hodiny veľmi často, je s pedagógom príliš spätý a ťažko sa osamostatňuje. Pochopil som to počas štúdia v Dallase. Hodinu som mal raz do týždňa a inak som na skladbách musel pracovať úplne samostatne.“
A čo vy ako pedagóg?
„Ak má niekto záujem, rád mu dám súkromnú lekciu a každý rok v lete vediem husľové kurzy v Rožnove pod Radhoštěm. A často robím výchovné koncerty. Sám som ich doslova neznášal a vyrušoval som najviac zo všetkých, tak som sa rozhodol niečo s nimi urobiť. Moje koncerty sú odľahčené, vždy sa s deťmi rozprávame, takže ich dokážu prežiť a myslím, že sa celkom dobre bavia. Dokonca vôbec nevyrušujú.“
Myslíte, že ľudia by mali chodiť na koncerty hudobne pripravení?
„Snažím sa, aby nemuseli. V mojich bulletinoch nenájdete žiadne vyčerpávajúce informácie o skladbách a skladateľoch. Radšej ich pár slovami predstavím sám, priamo počas koncertu. Je to oveľa prístupnejší spôsob zoznamovania s hudbou. Pre mnohých je už samo počúvanie niektorých skladieb náročné. Nemajú chuť o nich ešte aj niečo študovať. Presne to vystihol Petr Nárožný, ktorý povedal, že učiť sa počúvať klasickú hudbu je to isté, ako učiť sa čítať. Najprv musíte zvládnuť abecedu, potom slová, vety a až neskôr sa dopracujete k románom.“
Okrem toho, že moderujete vlastné koncerty, uvádzali ste aj televízny hudobný magazín Terra Musica. Čím vás práca moderátora zaujala?
„Počas koncertov sa sám starám aj o sprievodné slovo, takže moderátorské umenie sa mi veľmi zíde. Kombinovať hru s rozprávaním nie je jednoduché. Spočiatku som počas celej skladby rozmýšľal, čo po jej skončení poviem. Na druhej strane mi však rozprávanie pomáha nadviazať s ľuďmi bezprostrednejší kontakt.“
Nedávno zaujala správa, že Česká filharmónia s vami raz odmietala hrať – keby ste na koncert prišli v košeli a šatke. Ako ste reagovali?
„Mnoho ľudí si dodnes myslí, že moje oblečenie znevažuje vážnu hudbu. Na svojom imidži však trvám, som presvedčený, že pomáha vážnu hudbu ľuďom sprístupniť. Preto som bol vtedy pripravený vystúpiť. Kvôli jednému koncertu by som nezničil to, čo som dlho a zámerne budoval. Svojím hraním predsa dokazujem, že prvoradá je hudba a môj výkon. Šatka pri ňom nie je dôležitá. Nakoniec som však mohol hrať aj bez fraku a v šatke, a mal som pocit, že väčšine filharmonikov to vôbec neprekážalo. Neviem teda, kde vznikol tento šum.“
Na záverečnom koncerte vášho Žltomodrého turné panovala veľmi príjemná atmosféra. Klavirista Arthur Rubinstein však kedysi vyhlásil, že vydávať sa napospas publiku môže byť nebezpečné. Cítili ste sa niekedy na pódiu nebezpečne?
„Zatiaľ sa mi na pódiu nič nebezpečné nestalo. A keď niečo ako huslista pokazím, slniečko kvôli tomu navždy za oblaky nezájde. Hrám veľmi rád, na koncerty sa teším a ničoho sa nebojím.“
Je pravda, že hudobník – sólista zhodí počas koncertu aj niekoľko kilogramov?
„Určite. Vôbec nemám problémy so štíhlou líniou. Ak náhodou nejaké kilo priberiem, aspoň sa ho na koncerte hneď zbavím. No pri svojej momentálnej línii sa už ani nemám čoho zbavovať.“
Čomu sa venujete vo voľnom čase? Niektorí umelci majú netypické záľuby. Klaviristka Helene Grimaudová napríklad chová vlky.
„Ja sa momentálne venujem síce typickej, ale pre mňa úplne novej záľube – akvarijným rybičkám. Iné zviera doma mať nemôžem, lebo som stále niekde na cestách. Ale rybky majú umelé kŕmidlo, ktoré im pravidelne odsýpa potravu a sú spokojné. Nedávno sa narodili aj mladé rybičky, takže som už pravý chovateľ.“
Mnohí umelci tvrdia, že k ich záľubám v žiadnom prípade nepatrí matematika a nesmierne sa tešili, keď sa jej nástupom na konzervatórium zbavili. Aký ste mali v škole vzťah k podobným vedám?
„Matematiku som väčšinou vytiahol na dvojku, aj keď niektoré veci som vôbec nechápal. Ale moja mama matematiku učila a dnes už snáď môžem prezradiť, že keď sa blížila nejaká previerka, priniesla domov príklady, naučil som sa ich a bol som zachránený. Lenže pán učiteľ to, samozrejme, vedel, tak nám vždy pridal nejaký neočakávaný príklad. Ten som nikdy nevypočítal, takže jednotku som nikdy nedostal.“
Ale napokon ste sa jednotiek dočkali. Zlatú platňu za Žltomodré CD ste prevzali 11. 11., presne o 11. hodine a 11. minúte a dnes vám už patrí aj platinová platňa. Beriete to ako potvrdenie svojho postavenia husľovej jednotky?
„Asi by som mohol. Ale nie. Vždy sa snažím robiť svoju robotu na sto percent. A najlepším potvrdením, že ju robím dobre, je, že ľudia chodia na moje koncerty.“
Prečítali ste si niekedy nejakú zdrvujúcu kritiku svojho koncertu?
„Zdrvujúcu nie. Ale mrzí ma, ak cítim, že kritika chce byť apriori negatívna. Keď však niekto objektívne napíše, že som niečo zahral falošne, to beriem. Ja sám predsa najlepšie viem, čo sa na pódiu dialo.“
Aký je rozdiel medzi Šporclom hudobníkom a Šporclom človekom?
„Údajne veľmi veľký. Mnohí nechápu, ako dokážem tak vážne hrať, keď ako človek som šialený srandista.“
Zdá sa, že ste dieťa šťasteny – úspešný a populárny huslista, koncerty máte vždy a všade vypredané…
„…a všetko som si tvrdo vydrel. Ale moje sny sa naozaj postupne plnia. Aj keď nie zo dňa na deň.“
Hudobníci ľuďom svojím umením spríjemňujú život. Ako sa v úlohe spríjemňovača cítite?
„Úplne skvele.“
A čo spríjemňuje život vám?
„Predsa hudba. Veď je taká krásna.“ ZUZANA ZAJACOVÁ
KRISTÍNA KÚDELOVÁ
FOTO – ZDENĚK DRYÁK, ČTK
