ILUSTRAČNÉ FOTO - JÁN KROŠLÁK

eho súdu pre ľudské práva, „bude mať takzvaný prejudiciálny význam pre rozhodovanie súdov Slovenskej republiky v podobných kauzách“. Tak ako väčšina dobrých právnikov, aj minister už vtedy vedel, ako štrasburský súd rozhodne. Prehru republiky v súdnom spore s jej občanom pokladal za investíciu, ktorá zlepší kvalitu rozhodovania slovenských sudcov. Problém je, že aj táto investícia, podobne ako mnohé iné, môže vyjsť nazmar.

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva má pre slovenské súdnictvo nesporne prejudiciálny význam, pretože korigoval rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu SR, a to v kauze, ktorá je dobre známa nielen odbornej, ale aj širšej verejnosti. Nielen sudcov, ale aj informovanú verejnosť rozsudok upozornil, že sloboda prejavu je vo vyspelejšej časti Európy chránená inak, ako je chránená na Slovensku. A že viac ako miestne zvyklosti a tradície by slovenskí sudcovia mali rešpektovať zásady a princípy, ktoré uplatňuje vo svojej praxi Európsky súd pre ľudské práva.

Toto všetko a ešte oveľa viac vyplýva z rozsudku, ktorý v kauze Feldek verzus Slovenská republika prišiel zo Štrasburgu. Lenže ako každý prejudiciálny akt, aj tento dáva slovenskej spoločnosti iba toľko, koľko sú z neho slovenskí sudcovia schopní si vziať. Niektorí ho vôbec nepotrebovali, aby súdili v európskom duchu a na európskej úrovni. Iným ani prejudiciálny rozsudok nepomôže. Dôležité však je, že rozdiel medzi oboma skupinami bude viditeľnejší.

Konečná je v Štrasburgu

Doktor Ján Drgonec už pred šiestimi rokmi vydal knihu, v ktorej zdôvodnil, že v sporoch, ktoré sa týkajú slobody prejavu, sú slovenskí sudcovia povinní rozhodovať v súlade s rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva. Išlo o zdôvodnenie, ktorému sotva možno niečo vyčítať.

Podľa Ústavy SR mali medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách prednosť pred zákonmi republiky, pravda, „ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd“. Z toho vyplýva, že na Slovensku sú už od roku 1992, zhodou okolností odvtedy, keď vznikol spor Slobodník verzus Feldek, základné práva a slobody chránené podľa dikcie Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach i podľa ustanovení Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Oba dohovory obsahujú aj články, ktoré stanovujú právo na slobodu prejavu. Európsky dohovor ho definuje jednoznačne: „Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov…“ V sporoch, ktoré sa týkajú uplatnenia tohto práva, je iba Európsky súd pre ľudské práva oprávnený vydať konečné rozhodnutie, či došlo, alebo nedošlo k jeho porušeniu. Každý sudca každého štátu, ktorý akceptoval Európsky dohovor o ľudských právach, teda aj všetci sudcovia Slovenskej republiky, si musia byť vedomí, že konečná inštancia, ktorá môže posudzovať ich rozhodnutie v kauze týkajúcej sa slobody prejavu, sedí v Štrasburgu. A že ich rozsudok sa bude posudzovať podľa zásad a kritérií, ktoré uplatňuje v európskej judikatúre. Sudca Najvyššieho súdu SR Jozef Štefanko a jeho senát sa po rokoch od tejto najvyššej inštancie dozvedel, čo inak na Slovensku hovoril každý lepší právnik - že rozhodnutie v spore Slobodník verzus Feldek nemá európske parametre.

Štrasburský súd rozhodol inak ako senát doktora Štefanka, a to nie preto, že by zistil niečo nové o organizácii Hlinkovej mládeže, ktorej bol pán Slobodník členom, či o priebehu teroristického kurzu v Sekuliach, ktorý žalobca po necelých dvoch týždňoch opustil. Európsky súd však dospel k záveru, že na základe týchto skutočností mal Ľubomír Feldek právo povedať, že vyšla najavo fašistická minulosť pána Slobodníka. Fakt, že ho za túto zmienku stihla sankcia, označil súd za porušenie Feldekovho práva na slobodu prejavu. Vyplýva to z princípov, podľa ktorých Európsky súd pre ľudské práva už dlhé roky rozhoduje.

Medze prijateľnej kritiky

Štrasburský súd dal sériou rozsudkov jasne najavo, že slobodu prejavu považuje za jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Pri výklade jedného zo svojich závažných rozhodnutí súd doslova uviedol, že ochrana práva na slobodu prejavu sa týka nielen informácií či myšlienok, ktoré sa všeobecne prijímajú priaznivo, alebo sa hodnotia ako neškodné, ale uplatňuje sa „aj vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva“. Vysvetlenie, prečo sa zásahy do práva na slobodu prejavu obmedzujú na nevyhnutné minimum, obsahuje aj verdikt v kauze Feldek verzus Slovenská republika: Slobodná diskusia je základnou charakteristikou demokratickej spoločnosti a len veľmi závažné dôvody môžu ospravedlniť obmedzenie v politickej diskusii.

Ďalšími rozsudkami dal súd najavo, že plne rešpektuje výnimočnú úlohu tlače a ďalších médií v informovaní verejnej mienky o veciach verejného záujmu. Zverejňovanie informácií a názorov tohto druhu európsky súd chráni oveľa viac ako hociktoré iné právo politikov či reprezentantov štátu a jeho orgánov. Jednou zo zásad súdu pre ľudské práva preto je, že „medze prijateľnej kritiky vládnych orgánov a politických predstaviteľov sú širšie, ako tie, ktoré sa týkajú jednotlivcov“. Inými slovami - to, čo hovorí občan o verejnom činiteľovi, je chránené oveľa viac, ako to, čo hovorí občan o inom občanovi. Dôvod tohto rozdielu je evidentný. To, čo sa týka verejného činiteľa, jeho spôsobilosti zastávať a vykonávať verejnú funkciu, sa týka verejného záujmu. Preto sú výroky a vyjadrenia tohto druhu pod špeciálnou ochranou.

Na rozdiel od európskej praxe však rozhodnutia slovenských súdov nielen tieto, ale ani ďalšie štrasburské princípy vo svojej praxi príliš nezohľadňujú. Možno to ilustrovať na príkladoch miestnych sporov, ktoré sa týkali práva na slobodu prejavu.

Slovensko a Európa

Po sérii vrážd v Baskicku a nečinnosti štátneho aparátu istý španielsky autor vyslovil obvinenie, že za likvidáciou baskických disidentov stojí vláda. V Španielsku bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Štrasburský súd však v tejto veci rozhodol, že bolo porušené právo autora na slobodu prejavu. Po násilnej smrti Róberta Remiáša a po mnohých aktivitách predstaviteľov štátnych orgánov, ktoré bránili riadnemu vyšetreniu tohto prípadu, denník SME uverejnil vetu, ktorú vyslovil jeho redaktor - že ide o prvú obeť studenej vojny, ktorú vedie vláda proti svojim občanom. Za tento výrok, ktorý v mene vlády žalovali jej združení členovia, najskôr súdy odsúdili redakciu na 7,5 milióna a potom 4,5 milióna korún a pridali jej i povinnosť ospravedlniť sa tým, čo zverejneným výrokom utrpeli „ťažkú psychickú ujmu“.

Na rozdiel od Štrasburgu, na Slovensku nebolo dôležité, že hranice prípustnej kritiky vlády sú širšie, než hranice kritiky súkromnej osoby. Že v demokratickej spoločnosti musí činnosť vlády podliehať aj kontrole zo strany tlače a verejnej mienky. Že samotné postavenie, ktoré vláde náleží, ju zaväzuje na zdržanlivosť pri uplatňovaní sankčných prostriedkov. Najvyšší súd SR napokon zrušil rozhodnutia predchádzajúcich súdov, ale nie z dôvodov, ktoré by uviedol Európsky súd pre ľudské práva, ale z prozaickej príčiny: „Jednotlivé fyzické osoby, z ktorých sa skladá vláda, nemožno z hľadiska ochrany ich osobnosti stotožňovať s týmto štátnym orgánom.“ Redakcia sa vyhla sankcii nie preto, lebo právny systém ubránil jej právo na slobodu prejavu, ale z toho dôvodu, že „poškodení“ neboli v prejednávanej veci aktívne legitimovaní…

V marci 1998 Okresný súd v Košiciach odsúdil novinára Tibora Ferka na podmienečný trest straty slobody na jeden rok za článok, v ktorom sa vraj dopustil trestného činu ohovárania. V článku však poukázal na veci verejného záujmu – na machinácie spojené s privatizáciou niektorých tatranských hotelov. Krajský súd tento rozsudok zrušil, ale nie preto, že by išlo o neprípustnú sankciu za uplatnenie slobody prejavu v záležitosti, ktorá je podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pod špeciálnou ochranou, lebo sa týka verejného záujmu, ale z toho dôvodu, že návrh, ktorý na prvostupňovom súde predložila obžaloba, neobsahoval presné označenie skutku, pre ktorý bol obvinený stíhaný, a nebolo tam uvedené miesto, čas a ani spôsob, akým svoj čin spáchal. Ak teda nedošlo k sankcii, tak preto, lebo žaloba urobila chybu, a nie z toho dôvodu, že by súd aktívne chránil právo na slobodu prejavu. Zdá sa, že ochrana tohto práva na Slovensku zaostáva asi tak, ako Slovensko zaostáva za Európou.

Paragrafy z iného sveta

Európsky súd pri viacerých príležitostiach jednoznačne deklaroval, že je neprimerané a neprijateľné, aby v členských štátoch Rady Európy bolo možné odsúdiť ľudí do väzenia za kritiku vlády, verejných inštitúcií alebo oficiálnych predstaviteľov štátu. Vo viacerých európskych krajinách nemôžu vlády a ani vládne orgány na nikoho podať žalobu, a to ani v občianskoprávnom konaní. Nemôžu preto, lebo hrozba takéhoto konania má - ako povedal lord Keith, britský odborník na medzinárodné dohovory - „nevyhnutne limitujúci vplyv na slobodu prejavu“.

Na Slovensku je však sloboda prejavu limitovaná ešte stále aj trestnoprávne. Podľa paragrafu 102 Trestného zákona sa trestného činu hanobenia republiky a jej predstaviteľa dopustí ten, kto verejne hanobí republiku, Národnú radu SR, vládu alebo Ústavný súd. Podľa paragrafu 103 kto verejne hanobí prezidenta republiky pre výkon jeho právomoci alebo pre jeho činnosť v politickom živote, dopúšťa sa rovnakého trestného činu. Najhoršie na tom je, že oba paragrafy sa v poslednom čase použili.

Mohorita a Krátký

V marci 1999 šéfredaktor týždenníka Zmena Vladimír Mohorita zverejnil text, ktorý bol reakciou na rozhodnutie vlády SR otvoriť vzdušný priestor republiky lietadlám NATO. Bol to síce text, ktorý sa svojím obsahom i formou vymyká z rámca spoločensky prijateľného diskurzu o správe vecí verejných, ale týkal sa otázky verejného záujmu. Člen vlády sa obrátil na Generálnu prokuratúru SR so žiadosťou, aby posúdila, či sa pán Mohorita nedopustil trestného činu. O rok neskôr, v marci 2000, šéfredaktorovi Zmeny najskôr prokuratúra oznámila, že na neho podala žalobu, a potom mu pošta doručila rozhodnutie bratislavského okresného súdu, že spáchal trestný čin hanobenia republiky a jej predstaviteľa, za ktorý ho odsudzuje na trest odňatia slobody na štyri mesiace podmienečne. Kauzu zaznamenal aj washingtonský Výbor na ochranu novinárov, ktorý vo svojej správe za rok 2000 uvádza, že v tejto veci poslal sťažnosť prezidentovi republiky. Prezident má však veľkú šancu, že sa do správy výboru za rok 2001 dostane osobne, lebo jeho okolie na základe paragrafu 103 Trestného zákona žalovalo novinára Aleša Krátkeho za jeho komentár, a Rudolf Schuster to komentoval slovami: „Mám právo brániť sa.“ Tento pôsob obrany je v zjavnom rozpore s tým, ako Európsky súd pre ľudské práva chráni právo na slobodu prejavu.

Slovenská vláda by sa mala onedlho zaoberať správou o kauze Feldek verzus SR. Bolo by nedostatočné, keby zostala len pri tom, že iba tento rozsudok má prejudiciálny význam pre Slovensko. Verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva totiž potvrdil, že prejudiciálny význam má celá jeho judikatúra. Teda aj rozsudky, ktoré chránia právo na slobodu prejavu oveľa viac, ako je doteraz chránené na Slovensku.

MARIÁN LEŠKO