FOTO - REUTERS

Presne na rok a deň dvadsaťjeden rokov vládol svetovému olympizmu Juan Antonio Samaranch. Dnes, 24 hodín pred oslavou svojich 81. narodenín, opustí na zasadnutí Medzinárodného olympijského výboru (MOV) prezidentské kreslo v strešnom orgáne svetového olympizmu kontroverzná, ale podľa činov skutočne veľká postava svetového športu. Španielovi, celým menom Juanovi Samaranchovi Torellovi, markízovi z Barcelony, vyprší štvrté, posledné funkčné obdobie. Do čela MOV zvolia jedného z pätorky - Američanka Anita DeFrantzová, Un Yong Kim (Kórejská republika), Kanaďan Dick Pound, Maďar Pál Schmitt a Belgičan Jacques Rogge.

Raz s Francom, inokedy s Brežnevom

Ak sme v úvode použili výraz vládol, a nie viedol, urobili sme tak úmyselne. Samaranchovi vyčítali autoritatívne a diktátorské metódy. Áno, ale nikto okrem osnovateľa novodobých olympiád Pierra de Coubertina neurobil pre hnutie pod piatimi kruhmi toľko, ako urobil pôvodným povolaním barcelonský podnikateľ, neskôr španielsky športový funkcionár a napokon diplomat.

Samaranch bol v MOV šéfprotokolistom, keď sa mu končila misia veľvyslanca Španielskeho kráľovstva v Sovietskom zväze a Mongolsku (1977 - 1980). Z postu šéfa protokolu splietal nitky, aby sa 16. júla 1980 stal, symbolicky, práve v Moskve siedmym prezidentom MOV, hoci mal takých silných konkurentov, akými boli švajčiarsky lyžiarsky šéf Marc Hodler a predseda národného olympijského výboru SRN Willi Daume.

V rokoch občianskej vojny vo svojej krajine bol Samaranch sanitárom na strane republikánov. Keď uchopil v Španielsku moc generalissimus Franco, obliekol si markíz fašistický dres.

Jedni mu zazlievali poklonkovanie Francovi, druhí bratríčkovanie sa s Brežnevom a Honeckerom. Barcelončan tak mal obšliapnuté oba protipóly so spoločným totalitným menovateľom. Demokrati v rokoch studenej vojny potrebovali niekoho z neutrálnej západnej krajiny, veľvyslanec zo Španielskeho kráľovstva túto požiadavku spĺňal. Markíz mal otvorenú cestu k šéfskemu postu.

Z úpadku na výslnie

Samaranch to po nástupe nemal ľahké. Olympizmus bol na rozpadnutie. Markíz veril, že svojím menom zabráni bojkotom moskovskej a losangeleskej olympiády. V tejto vysokej politike neobstál, olympijské hnutie začiatku osemdesiatych rokov nebolo silné. Samaranch ho teda začal stavať na nohy. Nový prezident MOV pochopil, že jeho organizácia nepotrebuje „ani tak moc ako nezávislosť“, ergo peniaze.

Už v roku 1981 vstúpili na olympijskú pôdu profesionáli. Losangeleská olympiáda bola prvou financovanou zo súkromných zdrojov. Skončila sa ziskom. Po OH v Moskve bol záujem o olympiády minimálny, kalifornské mesto nemalo protikandidáta.

Keď sa Samaranch uhniezďoval v lausannskom olympijskom centre, mala organizácia, ktorú viedol, na konte jeden a pol milióna dolárov. Dnes narába s 2,4 miliardy švajčiarskych frankov. Preteky o právo usporiadať olympiádu sú rovnako veľké a dramatické ako trebárs atletický beh na 100 metrov. Víťaz oslavuje ohňostrojom a ľudovou veselicou, štát sa teší na zisky a sponzori na nový trh.

Trochu Napoleon, trochu Fouché

Medzi „kšeftárskymi“ OH v Atlante a prekrásnymi hrami v austrálskom Sydney vykorčuľoval Samaranch aj z najväčšieho korupčného škandálu v dejinách olympizmu (prelom rokov 1998/1999). Za podplatiteľného označili mnohí aj Španiela. Ten sa zachoval príznačne - najskôr si dal odsúhlasiť dôveru, potom vyhodil desať členov MOV a zakázal návštevy kandidátskych miest. Mierna reforma nezmazala z olympijského výboru hanbu, ale ani mu príliš neublížila. Nikto z pléna (až okrem vydedenej desiatky) sa nehneval. MOV si zachoval charakter uzavretého „klubu lordov“.

Samaranch má „nos“. Trochu Napoleon, trochu Joseph Fouché (francúzsky minister z napoleónskych čias známy prispôsobivou politikou každému režimu) svetovej športovej diplomacie. Sydney bolo ideálnym miestom na renesanciu olympiády. Súčasná voľba Pekingu je podľa všetkého tiež zákulisným dieťaťom Samarancha. Vraj práve on jemne tlačil členom MOV prst na ústa, keď mohli odznieť otázky na porušovanie ľudských práv v Číne. Prípadný „prepadák“ Pekingu si už zlízne nový prezident MOV. Toho dnešného, naposledy vo funkcii, viac než pravdepodobne zvolia za čestného predsedu MOV, na mramor Olympijského múzea v Lausanne vyryjú ešte počas jeho života názov „Samaranchovo“. A markíz na opakovanú otázku - čo bude robiť po 16. júli 2001 - viac razy odpovedal dvoma slovami: „Vôbec nič.“

PETER FUKATSCH