Etiópsky atlét Abebe Bikila si po maratónske zlato na olympijských hrách v Ríme 1960 dobehol bosý, Američanka Wilma Rudolphová získala v šprintoch tri zlaté medaily, no mnohí nazvali rímsku olympiádu Vlasovovou. Nie preto, že Jurij Petrovič Vlasov ako prvý pred televíznymi kamerami (priame prenosy z letných hier mali premiéru práve v talianskej metropole) vzoprel v nadhode viac ako dvesto kíl.
Rodák z ukrajinskej Makejevky totiž vymazal z tabuliek slávny rekord Američana Paula Andersona. V trojboji najťažšej kategórie (vzpieralo sa okrem dnešného nadhodu a trhu aj v tlaku) vzoprel v súčte 537,5 kg a svet onemel od úžasu.
Rekord po piatich rokoch
Andersonov rekord (512,5 kg) sa držal už piatu sezónu a spolu s ním aj legenda o neprekonateľnosti jeho výkonu. Americký obor vážil 155 kíl a skeptici vylučovali, že ho v najbližších rokoch môže niekto ohroziť. Ani Vlasovovi sa nedávali šance, veď vážil „len“ 123 kíl. „Kým poldruhametrákový Anderson však vzpieral bez akéhokoľvek zrýchlenia, Vlasov sa poučil zo základného zákona fyziky, ktorý hovoril, že sila sa rovná hmote znásobenej zrýchlením,“ píše Pavol Kršák v knihe Novoveké olympiády.
Na rozdiel od Andersona Vlasovovi netrčalo brucho a vzpieral úplne iným štýlom, no ani on dlho neveril, že Andersonov rekord sa dá zlomiť. „Videl som ho v roku 1955 v Moskve. Obrovské záťaže dostával nad hlavu ako pierko a sála doslova revala od vzrušenia. Omráčený tým, čo som zažil, som večer dlho blúdil moskovskými ulicami,“ spomínal Vlasov.
A predsa bol Vlasov v Ríme lepší. Anderson v Taliansku neštartoval, no aj Vlasovov tréner Bogdasarov priznal, že Jurij nevzpieral len proti americkej dvojici najväčších konkurentov James Bradford a Norbert Shemansky. V hre bola aj snaha zlomiť Andersonov supervýkon.
Keď sa sen stal o pol tretej ráno skutočnosťou a Jurijovi zavesili na krk zlatú medailu, svet musel poopraviť tvrdenie o najsilnejšom mužovi planéty. Stal sa ním 24-ročný Rus. Aj preto sa jeho medaila zo 43 zlatých, ktoré sovietski športovci v Ríme získali, tak vynímala.
Zastavil ho Žabotinskij
Vlasov v tom momente ovládol superťažkú vzpieračskú kategóriu. V nasledujúcich štyroch rokoch vyhrával na každom podujatí, kde sa objavil. Konkurenti si s ním nedokázali poradiť na majstrovstvách sveta (vyhral štyri razy) ani na európskych šampionátoch (päť titulov). Na šampionátoch ZSSR sa rivali rovnako len úctivo prizerali jeho suverénnym víťazstvám.
Olympijské zlato v Tokiu 1964 však Jurij, ktorý vzpieral v okuliaroch, neobhájil. Hoci začal svetovým rekordom v tlaku (197,5 kg) a navzpieral o 32,5 kg viac než pred štyrmi rokmi v Ríme, súčet 570 kíl mu na zlato nestačil. O dva roky mladší a o osemnásť kíl ťažší krajan Leonid Žabotinskij bol o dve kilá lepší. Triumfálna éra ruského bohatiera sa skončila.
Nešetril ani KGB
Svet sa však synovi diplomata a zarytého komunistu Petra Parfenoviča Vlasova nezrútil. Činka nebola jeho jedinou vášňou. Vo vrecku už mal diplom leteckého inžiniera a na trh práve prichádzala jeho prvá kniha Prekonať sám seba.
Jurij bol vášnivý spisovateľ a v priebehu nasledujúcich tridsiatich rokov napísal množstvo ďalších kníh. Napríklad Biely moment (1972), Slané radosti (1975) či Spravodlivosť sily (1989).
Mimošportovú slávu si vydobyl najmä v máji 1989, keď po dlhoročnom členstve vystúpil z Komunistickej strany a v televíznom prejave ostro kritizoval vtedajšiu politiku vlády i samotného KGB.
Jurij, ktorý v tom čase bol už druhý raz ženatý (prvá manželka mu umrela) a žil v moskovskej oblasti Tušino, ani po odchode z vládnucej strany nemienil z politiky rezignovať. Držiteľ Leninovho radu a Jeľcinov podporovateľ si založil vlastnú stranu. Pokus dostať sa do ruskej Dumy mu nevyšiel a tak to skúsil v roku 1996 ako prezidentský kandidát.
V kampani mu pomáhal aj Arnold Schwarzenegger, pre ktorého bol Vlasov veľkým športovým idolom z detstva. Nepomohlo. Jedno percento hlasov ho z okruhu kandidátov vyradilo už po prvom prezidentskom kole.
Pre svetové vzpieranie však dodnes zostáva legendou. Najmä pre filozofiu pohybu pod činkou, ktorou posunul tento šport do iných dimenzií.
