František Tichý: Kouzelník, olej,
1934 - 1935
„Ako to len urobil?“ „Tento obraz poznám.“ „Ach, smutné, ale krásne!“ - početné divácke reakcie kolorujú gotické priestory pražského Domu U Kamenného zvona. Príčina? Galéria hlavného mesta Prahy ich premenila na divadelné panoptikum Františka Tichého (1896 - 1961).
Artisti, Kouzelník, Klaun, Před cirkusem, Břichomluvec, Hadí muž - to sú názvy niekoľkých obrazov, ktorými Tichý žongluje vo svojej veľkolepej commedie dell‘ arte. Nikoho nepresviedča, nikomu neradí. Vo svojej disciplíne je však virtuózom, kde sa výnimočný talent spája s trpkou iróniou i typickým humorom. Presne vystihuje atmosféru, bohatá invencia je naplnená ľahkosťou vyjadrenia. Má výrazný rytmus, jasnú skladbu a presadzuje sa v ňom zmysel pre vystihnutie pohybu. Slovami kurátorky výstavy Jany Orlíkovej, Praha spláca dlh členovi prvej ligy českého výtvarného umenia dvadsiateho storočia.
Pražská retrospektíva, ktorá potrvá do 2. marca, obsahuje všetky oblasti umelcovej tvorby - maľbu, kresbu, grafiku, scénické a kostýmové návrhy, ilustrácie, knižné obálky a plagáty. Je známe, že Tichý počas života vytvoril viac než 300 umeleckých diel - všetko podstatné je vystavené. Prehľadne, v chronologickom slede, v kvalitatívnej vyváženosti. Do každej sály sa podarilo včleniť vedľa komorných obrazov, kresieb a štúdií aj dominantné diela, ktoré sú vyvrcholením jednotlivých tvorivých etáp a tvoria základné body inštalácie.
František Tichý patril k umelcom, čo sa nikdy nespreneveril svojim umeleckým predstavám ako aj vyhraneným etickým zásadám a ľudským postojom. Životná i umelecká kríza prišla pozvoľna po komunistickom prevrate v roku 1948. Musel odísť z miesta profesora na Vysokej škole umeleckopriemyselnej, dynamo jeho tvorby postupne ochabovalo. Čoraz nástojčivejšie sa prejavujú poruchy nervového systému. V alkohole utápa pochybnosti nad svojím dielom. Po roku 1956 už ani poriadne nevníma rehabilitáciu svojho umenia. Imaginatívny sveta divadla a cirkusu sa zmenil na tragický pocit zo života. Jeho veľký priateľ, fotograf Josef Sudek 7. októbra 1961 len ticho konštatuje: „Stratil som priateľa, ale nie jeho ducha.“
