Je prvý utorok v mesiaci. Vymrznutí prišelci sa trúsia do sály bratislavského V-klubu. Na programe Tanečného domu je zemplínsky čardáš z Východoslovenskej nížiny. Tanečný majster Ervín Varga, študenti Vysokej školy múzických umení a spolok Dragúni ukážu ľuďom krok, čosi vysvetlia, zahrá ľudová muzika Sama Smetanu. Potom bude zábava.

Po obvode tanečnej sály už čakajú nadšenci. Vzduch bzučí zadržiavanou energiou. Žiadna zatuchnutá aristokracia filmových parížskych tančiarní, namiesto sladkého smútku cítiť nutkanie a namiesto cigariet pušný prach. Parket je zatiaľ zakázaným územím. Len krojovaná bábika v kúte rozpráva do televíznej kamery. Pribehne cimbalistka v rifliach a tričku, fľochne na primáša, ruka s paličkou na moment ustrnie a udrie do struny.

Prvé vyskočia dievky z folklórnych súborov - sú na nerozoznanie: všetky dlhovlasé, účes nahladko, anjelský mrazivý úsmev a rovný chrbát. Za nimi smrteľníci: vykrivení, rozbabraní, ale každý iný. V mori ružolícich junákov a diev sa občas mihne sivá hlava, vráska, fald. Mladá Japonka so stuhou vo vlasoch cifruje o dušu.

Čardáš je skok, dup a hneď mäkké pohojdanie. Chlapi ostrými údermi trestajú vlastné kolená, ženské otŕčajú členky. Dav vibruje ako obrovská pružina, hore, dole a hore, pohybom kričí: „Ja, ja!“ Hrá sa hra na dve polovice tela: nohy laškujú so zemou, ostatok človeka sa tvári akoby nič a usilovne ponúka nohám oporu. Výrastkovia v chumli tanečníkov to pochopili prví: ak sa uvoľníš, tranz sa dostaví takmer okamžite. Ak si však nedáš pozor, nedokážeš vystúpiť.

Za stĺpom sa ukrýva starší pán v nohaviciach s vyžehlenými pukmi. So spotenou vstupenkou v ruke vystrašene pozoruje okolie. Občas urobí pohyb smerom k parketu, hneď stiahne tykadlo. Samému je ťažko, hovorí pohybom. Možno nabudúce.

V bezpečnej vzdialenosti od parketu stojí bledá študentka. Snaží sa tváriť blahosklonne, no všetci vidia: chce to. Ukradomky sa obzrie, nájde cieľ, zamieri, a vystrelí na obďaleč stojaceho mladíka: „Prosím ťa, vieš tancovať?“ On zbledne: „No, viem, ale nemám tanečné topánky.“ Ona sa nadýchne, lesklými očami sa mu vpije hlboko do tváre a vzdychne: „Poď!“

Táral, nevie tancovať. Chvíľu bezradne podupkáva mimo rytmu, chvíľu sa usmieva, študentka sa šťastne pohupuje okolo neho. Majú chvíľku. Hneď vedľa nich sa mama s dvoma dcérami pochytali do kola a krútia sa, krútia, a potom smejú, že sa im zatočila hlava.

Tie už vedia: Keď ťa zatočí, tuhšie sa primkni. Keď zrýchliš, skráť krok.