Martin Amis (1949) spisovateľ. Žije v Londýne. Pracoval ako redaktor Times Literary Supplement, neskôr New Statesman a dnes je prispievateľom The Observer. V češtine a v slovenčine mu vyšli romány Peniaze, Nočný vlak, Úspech, Iní ľudia, Tajomný príbeh.
Tom Wolfe: Muž na vrchole, BB Art, Praha 2002. FOTO – ČTK
V českom preklade vyšiel román Toma Wolfa Muž na vrchole. Skvelé čítanie, ale ľahká pachuť zostaneTáto kniha bude váš dobrý priateľ. Možno najlepší, akého ste kedy mali – aspoň sa vám to tak občas bude zdať. Čítal som počas jednej osamelej týždňovej cesty Muža na vrchole a ten román tu pre mňa bol kedykoľvek. Sprevádzal ma v lietadlách a vlakoch, pobavil ma pri osamelých raňajkách a napokon ma vždy verne čakal v hotelovej izbe, keď som sa večer vrátil.
Muž na vrchole vám okamžite urobí chuť – budete od neho závislí. Ale tiež vám prinesie sklamanie, budete mať z neho opicu. Ale len miernu, vzhľadom na zábavu, ktorú máte práve za sebou.
Vytiahnutí z priekopy
Začneme býčou postavou Charlieho Crokera počas lovu na jeho obrovskej plantáži na juhu Georgie s jeho „starobohatým“ kamarátom Inmanom Armholsterom. Croker, hoci je to len polovzdelaný chudák, si nahonobil na nehnuteľnostiach majetok, ktorým teraz konkuruje aj Armholsterovi. Ale tu nastupuje vyrovnávacia spravodlivosť – ktorá sa v týchto končinách nazýva kapitalizmus. Crokerovo impérium cicia peniaze z „mŕtveho slona“ menom Croker Concourse. „Vezmi niekoho do vstupnej haly a odpadne. Pred budovou bude stáť originál Henryho Moora, nad vchodom mramorová brána. Belgické tapisérie, klavirista v smokingu bude od 7.30 vyhrávať klasiku.“
Ako vždy, Tomovi Wolfovi sa opäť podarilo vylíčiť nereálnosť a zvláštnu ťažobu kolosálneho mrhania peňazí. To v ňom prebúdza sadistu. Croker má vyzerať čo najškaredšie.
Teraz prejdime k elegantnému čiernemu právnikovi Rogerovi Whitovi, ktorý sa práve ponáhľa na súrnu schôdzku s Buckom McNutterom, trénerom miestneho futbalového tímu. McNutter má problém s hviezdnym hráčom Fareekom Fanonom, chlapcom z geta, medzitým ovešaným takou hrubou zlatou reťazou, že „by ste ňou vytiahli z priekopy Isuzu pic-up.“ Fareek je obžalovaný, že znásilnil osemnásťročnú dcéru veľkého zvieraťa z Atlanty – Crokerovho starého kamaráta Inmana Armholstera.
Ďalšia kapitola so záhadným názvom Sedlové vrecká je najlepšia z celej knihy. Crokera pozvú na pracovné raňajky s krízovým štábom Planners Banc s polmiliardovou sekerou. Croker sedí tak, že musí znášať neznesiteľne páliace ranné slnko s papierovým kelímkom kávy, čo smrdí „plesnivými umelohmotnými rúrkami“ a s „jednou obrovskou studenou ulepenou, špongiovo mäkkou žemľou so syrom a škoricou, ktorá v tej miestnosti musí naháňať husiu kožu každému, kto kedy čítal o vápenatení ciev a voľných radikáloch.“ Krízovému štábu už došla trpezlivosť a Croker, ktorého predtým tak vyberane kŕmili, klesol do kategórie „sráča“.
Sráč je v banke bežný odborný termín, ktorý sa používa v celej brandži s rovnakou samozrejmosťou ako „hypotekárny zákazník“ alebo „dlžník“, čo je zdvorilejšia verzia sráča. Lebo klient, ktorý dostane pôžičku, nie je sráčom až do tej chvíle, kým mu úver neskysne.
Teraz sa blížime k momentu, na ktorý vytúžene čaká celý štáb. Ten nastane, keď sa dva potôčiky potu zo sráčových podpazuší zlejú na hrudnej kosti, takže jeho prsia vyzerajú ako „sedlové vrecká“.
Hojne citovaný manifest
Lenže potom sa román zvrtne nečakaným smerom – a som smutný, že musím povedať, že dvojica McNutter a Fareek, pri ktorej sa zbiehali slinky, sa po päťdesiatich stránkach rozlúči.
Namiesto toho narazíme na Conrada Hensleyho, úplne povzneseného (a úplne nepravdepodobného) mladého muža, ktorý pracuje ako balič mäsa v Crokerovom veľkoobchode v kalifornskom Oaklande. Rýchle rozhodnutie Charlieho Crokera prepustiť 15 percent personálu, privedie Conrada, obeť nespravodlivosti, do väzenia. Predstavte si, že sedíte v stredisku na prevýchovu Santa Rita a blíži sa k vám veľký lámač kostí Rotto s veľkým konským chvostom, aby si s vami nie práve milo pohovoril. To celé líči Tom Wolfe tak zdrvujúco, tak smiešne, a najmä tak dôkladne, že sa zdá, akoby sám, preslávený svojím spôsobom skúmania terénu, sedel prinajmenšom päť rokov v base.
Zápas s Rottom je účinným vyvrcholením románu. Druhá polovica je už potom len slabšou ozvenou prvej. Náš autor sa tak nadrel so štrukturálnou výstavbou knihy – napríklad musel presunúť Conrada zo Santa Rita do Crokerovho domu v atlantskom Bucklande – takže už nezostalo veľa miesta na pôžitky z wolfovskej satiry. A okrem toho, napriek celému tomu lešeniu, čo tu buduje – príbeh nedrží. Osud, ktorý zmajstroval pre Crokera, je na jednej strane nepresvedčivý a na druhej strane ho robí nesympatickým. A Conrad, druhá polovica Muža na vrchole, je dvojrozmerná bytosť stvorená pre mladšie publikum a obdarená sentimentálnou výbavou.
Teraz máme príležitosť skúmať Wolfovu závislosť od manierizmov. „Roger sa opúšťal, namrzený, rozložený, zatrpknutý…“ a „prežil hroznú, hanebnú, potupnú porážku“. Na šiestich riadkoch tu opisuje tancujúce dievča ako „chlípne“, „oplzlé“ a „zmyselné“. No, také mám v slovnej zásobe aj ja.
Neskôr sa preplnená párty javí ako more, a tak máme na desiatich stránkach „ozajstný tajfún“, „revúce more“, „syčiace more“, „revúcu záplavu“ a „vriace sociálne more“. Zdá sa tiež, že Wolfe má nejaký problém s klávesnicou. Alebo píše naschvál: „achhhhhhh“, „echhhhhhh“ a „hmmmmm“.
Vo svojom hojne citovanom manifeste za new social novel, nový spoločenský román, Tom Wolfe radí spisovateľom, že inšpiráciu majú brať na ľahkú váhu a snažiť sa o skutočný prieskum. Že veľké príbehy sú tam vonku, nie tu vnútri, a že budúcnosť románu leží v „maximálne detailnom realizme“, na akom nástojí žurnalistika. To sa, samozrejme, novinárom páčilo, a tak to teraz stále používajú ako muníciu proti „literárnym“ snahám.
Inými slovami: miestne bezvýznamnosti majú sklon dezuniverzalizovať prózu. Tom Wolfe píše tak dobre o inštitúciách, že človek je nútený porovnávať ho s milovaným Dickensom. Dickens bol úžasným hosťom inštitúcií a svoje slávne ústavy nepochybne „preskúmal“. Ale aj k nim všeličo prisníval a pretvoril ich podľa obrazu svojej duše a svojej logiky. Preto pretrvali, a preto sa zdá, že Wolfove stavby zub času nahlodá oveľa horšie.
MARTIN AMIS
