Václav Havel sa cítil ako kritik, ktorý dostane za úlohu napísať román. Pokušenie bolo veľkéPrekvapivo drobná, jemná ruka dvíha krígeľ piva z dosky dreveného stola. Na perách pod mrožími fúzmi sa objaví letmý úsmev a hlboký hlas k tomu ticho mrmle čosi sarkastické. Práve takto som sa s ním zoznámil, sedel v okne svojho starého bytu vysoko nad Vltavou. Chudý a vyčerpaný po takmer štvorročnom pobyte za mrežami – politický väzeň komunistického režimu.
A takto to bolo aj pri našom poslednom rozhovore v kongresovom centre, postavenom na zjazdy komunistickej strany, ale teraz prichystanom na summit NATO. Len téma toho mrmlavého sarkazmu sa zmenila. Vtedy, roku 1984 sme hovorili o tom, že keď šiel do sauny, tajný policajt, statný muž stredného veku, k nemu pribehol a oslovil ho: „Prepáčte, pán Havel, ale mám kardiostimulátor a sauna mi neprospieva. Nepočkali by ste tu, kým nezavolám za seba náhradníka?“ Teraz sme hovorili o tom, či jeho kolegovia prezidenti, Bush a Chirac, vydržia po večeri bdieť cez úžasný hymnus na slobodu, v ktorom sa spojí Beethovenova Óda na radosť, Marseillaisa a Power to the People Johna Lennona.
Václav Havel je rodený Čech a je aj rodený bohém. Roky mal najradšej nočné avantgardné improvizácie, divadelné i politické, alebo podľa možností obe súčasne – v spoločnosti pekných žien, dobrého piva a becherovky. Vychovávali ho však v rodine vzdelaného milionára-projektanta, takže je to aj najzdvorilejší človek, akého poznám. Tu, v reštaurácii oficiálneho kongresového centra, trvá na tom, že zaplatí našu útratu: pivo a polievku, hoci si na to musí požičať od osobného strážcu. Zmätený mladý čašník berie peniaze, no o chvíľku sa vracia a oznamuje s kráľovským gestom: „Pozornosť podniku.“
Priateľ, ktorý bol s Havlom vo väzení, mi povedal, že dozorcovia ho ničili pre jeho nezvyčajnú zdvorilosť a zjavnú ostýchavosť. Mysleli si, že ho o to ľahšie zlomia. No práve v tom sa prepočítali.
Máj 1986
Policajné auto blokuje príjazd k jeho chalupe v Hrádečku v severných Čechách. Prichádzam po ceste, ukrývam auto a zakrádam sa vlhkým borovým lesom odzadu k domu. Klopkám na okno. Víta ma v prvej chvíli prekvapene, ale zato vrúcne. Na sebe má tmavohnedé tričko s nápisom „Pokušenie je VEĽKÉ“. Pokušenie sa volá jeho posledná hra, ktorá mala práve premiéru vo Viedni. On však na ňu nemôže, ak by prekročil hranice, režim by ho už nepustil nazad.
Rozprávame sa celý deň. Hovorí o tom, ako písal rukopis poslednej eseje v lesoch – „časť je ešte vždy tu“ – z obavy, že polícia zhabe jediný výtlačok. No je si istý, že politická zmena nepríde zhora, ale zdola, z „piatej kolóny spoločenského vedomia“, ako to nazýva.
November 1989
A zmena napokon prišla. V Laterne Magike pobieha Havel hore-dolu ako postavička nejakej zrýchlenej sekvencie z filmu Charlieho Chaplina. Jeho vždy výrečné drobné ruky sa krútia ako dve vrtule. Pohybuje sa akousi chaplinovskou rýchlou, šúchavou chôdzou. Každých desať sekúnd niekto príde a niečo od neho chce. Často sa uchyľuje do malej šatne, z ktorej riadi revolúciu. Je zároveň riaditeľom, režisérom a hlavným hercom. Aj tak stihne zájsť neskoro večer na pohár piva a vtip v krčme v podzemí svojho činžiaku.
Potom ktosi prišiel s heslom Havel na hrad. „To je bláznivý nápad,“ zareagovala manželka Olga. On si myslí to isté. Lenže je nejaká alternatíva? Nielen logika jeho boja za demokraciu, ale aj vlastný inštinkt, fascinácia politikou, a pritom aj o nechuť voči nej ho privedú z chalupy do paláca, z Hrádečku na Hrad. Tvrdí, že je ako literárny kritik, ktorý musí napísať román. Lenže ktorý kritik občas nezacíti pokušenie naozaj si to skúsiť?
Na scéne Laterny Magiky zatiaľ tečie ružové šampanské, zjavujú sa véčka ako znamenia víťazstva, nedokonalá česká verzia We Shall Overcome. Toto je Havlov vrcholný okamih. Je to zároveň chvíľa, ktorá ho katapultuje do zrýchleného filmu, ktorý už nijako nerežíruje ani neovláda. Kráča – ako sa hovorí – s dejinami, alebo dejiny vlečú jeho?
Február 1990
Z balkóna nad Staromestským námestím hovorí prezident Havel k pražskému ľudu o nedávnych rozhovoroch vo Washingtone s prezidentom Georgeom H. W. Bushom. Dúfa, že môže byť poslom medzi Bielym domom a Kremľom. Je to starostlivo neformálny príhovor, ktorý zakončí pozdravom Ahoj!
Hore na Hrade mi ukazuje obrovské odporné hranaté kreslá, čo mu odkázal komunistický predchodca vo funkcii prezidenta. Kreslá sú od seba strašne vzdialené – nábytok bratského nepriateľstva. Stále kráčajúc chaplinovskou rýchlosťou po jednej z dlhých, pekných chodieb na tlačovú konferenciu, zastane a ukazuje mi veľké, ťažké dvere. Za nimi je vraj hradná mučiareň. „Budeme ju využívať na rokovania.“
Humor mu ostal, tak ako hĺbka. V prvom roku prezidentovania predniesol najlepšie prejavy: o dedičstve komunizmu, o potrebe morálnej obrody a o Európe. Ale už v tej chvíli cítiť, ako ho začína pohlcovať strašlivá formálnosť Hradu, atmosféra dvora, transformačné problémy, tlak diplomacie a obchodu, život dávkovaný dvadsaťminútovými schôdzkami.
November 1994
Skromná krčma na nábreží, iný krígeľ piva. Len jediný stôl rezervovaný pre prezidenta, žiaden obrad, žiadne bezpečnostné opatrenia. „Povedzte im, čo si myslíme,“ hovoria mu ľudia. „Oni“ – to je vláda iného Václava, Klausa, výrečného ekonóma, ktorého Havel sám pomáhal presadzovať počas zamatovej revolúcie. Klaus predstavuje veci, ktorých sa Havel desí a ktoré neznáša: je thatcherián, takpovediac thatcheriánovskejší než sama Thatcherka, tvrdí, že voľný trh všetko vyrieši, zatiaľ čo Havel je ekologicky zmýšľajúci sociálny demokrat, hlboko sa zaoberajúci zákonnosťou, spoločenskou spravodlivosťou a cenou, ktorú musia za transformáciu zaplatiť ľudia. Pokým Havel je najzdvorilejší človek, akého poznám, Klaus je najhulvátskejší.
Istým čudným, nečakaným a nechceným spôsobom sa prezident stal opäť disidentom, disidentom vlastnej vlády. „Hovorím, čo si myslím,“ povedal mi.
Ako veľkí vodcovia po roku 1945 vzišli z vojnovej skúšky ohňom, tak aj vodcovia po roku 1989 sa rodia z protikomunistického odporu. Je to práve Havel, kto stále nalieha, že treba urobiť niečo na zastavenie genocídy v Bosne, zatiaľ čo západoeurópski vodcovia sa zvíjajú a vykrúcajú. Je to Havel, kto nám pripomína, že Európa je skôr o tarifách, horách masla a mene. A je to Havel, kto predovšetkým uisťuje Američanov, že strednú Európu treba prijať do NATO.
November 2002
Takže teraz je hostiteľom summitu NATO v Prahe. Miestnosť, ktorú pôvodne používal Leonid Brežnev, dostal pridelenú generálny tajomník NATO George Robertson. Brežnev sa musí obracať v hrobe.
Sedíme v konferenčnom centre, hľadíme cez rieku na osvetlený Hrad, impozantný a krásny, nad najpôsobivejším mestom strednej Európy. Dnes večer však nad Hradom pulzuje obrovské karmínové neónové srdce. Srdce je Havlovým symbolom, ktorý dáva vedľa podpisu v listoch priateľom, a ide o jeho gesto na rozlúčku. Niektorí Česi sa smejú, že je to nedôstojný gýč, že v miestnom kontexte často červené neónové srdce označuje bordel. Havel si však z toho nič nerobí a má pravdu. Na nočnej oblohe vyzerá srdce úžasne.
Má teraz 66 rokov a je chorý: je strnulejší, zavalitejší, pomalší, formálnejší než ako elektrizujúci disidentský dramatik, ktorého som stretol v roku 1984. „Už žiadne prejavy!“ zvolá, keď sa ho pýtam, čo bude robiť na dôchodku. A na druhý deň prednesie ďalší prejav. Musíme „vážiť na najjemnejších váhach“, povedal, či vojna proti Iraku oslobodí ľudí spod zločineckého režimu, ako v Kosove, a ochráni ľudstvo pred jeho zbraňami, alebo či ide len o ďalší príklad „bratskej pomoci“, akú poskytol Brežnev Československu, keď vpochodovali sovietske vojská do Prahy v roku 1968. Dosť ostré na prezidenta-hostiteľa summitu NATO. Moralista a disident stále presakuje.
31. január 2003
V piatok karmínové srdce nad Hradom vypli. Havel zrejme odíde do Algarvu, kde klíma viac prospieva jeho pľúcam, aby sa zotavil a premýšľal. „Dix ans, c‘est assez,“ skandovali francúzski študenti na de Gaulla v roku 1968; a trinásť rokov vo funkcii prezidenta je viac než dosť. Velikánov často prepúšťajú s nevďakom.
Keď sa Česi zobudia, začnú mu plánovať sochu. Dúfam, že sa na nej bude ticho usmievať s pohárom piva v jemnej pravici.
TIMOTHY GARTON ASH
