Sen o Červenom pavilóne je najklasickejší čínsky román. Autor Cchao Süečchin v ňom v osemnástom storočí prvýkrát ukázal ozajstný život čínskej šľachty, zvlášť žien, ukrytý v uzavretých dvoroch. Prekladom príbehu rodiny Ťia a jej syna Paojüa, ktorý sa narodí s nefritom v ústach, sa chváli každá krajina, v ktorej sa nájde niekto, kto preloží štyri diely zo znakového písma.
Slovenská sinologička a prekladateľka MARINA ČARNOGURSKÁ práve dokončila pre vydavateľstvo Petrus posledný diel - Zimu. Dodáva však, že pre financie možno bude nútená dorozprávať drámu čínskej rodiny tak, ako to pôvodne zamýšľal autor - ako rozprávačka niekde na trhovisku.
Ako sa vám vlastne prekladá čínština?
„Čínske písmo, to sú obrázky - akoby ste sedeli v kine, pred očami vám bežal film a vy by ste ho museli niekomu dôkladne prerozprávať. Klasická čínština nemá gramatiku, textom chýbajú odseky a celá štylistika. Vyjadrenie znakov necháva na čitateľa.“
Znamená to, že v každej krajine čítajú ľudia iný Sen o Červenom pavilóne?
„Úplne iný nie, hoci preklady vyzerajú, akoby nepochádzali z jedného originálu. Hlavný motív je ten istý - malému Paojüovi vypadne z úst záhadný nefrit. No napríklad prvý prekladateľ, anglický misionár urobil z Paojüa ženu. Pomýlila ho jeho zženštilosť a to, že smel žiť medzi sesternicami.“
Aké sú iné preklady?
„Zatiaľ ich nie je veľa, prvý vyšiel v angličtine ako paperback až v šesťdesiatych rokoch, a nemal veľký úspech. Začiatkom sedemdesiatych rokov sme nezávisle od seba začali na románe robiť s pražským profesorom Králom. Počas normalizačných procesov, keď sme nemohli ostať na univerzite ani vycestovať do Číny, sme si takto udržiavali kontakt s jazykom. Král si nedovolil nijaké veľké experimenty a podobne to preložili aj Angličania a Rusi, ale čitateľov to po chvíli prestalo baviť.“
Čo čakalo po otvorení knihy vás?
„Číňania dávno prišli na to, že podstatou všetkého je energia a myšlienky sa dajú ukladať. Nechala som sa teda vtiahnuť do príbehu v znakoch. Mala som dojem, že som s postavami v Záhrade a pozorujem ich. Potom som to v slovenčine všetko pozapisovala a zrazu mi začala vystupovať štruktúra textu - tu bude odsek a toto verš. Keď som neskôr bola v Číne, nevedela som sa zbaviť dojmu, že okolo mňa chodia ľudia z osemnásteho storočia. Iných Číňanov som si dovtedy nevedela predstaviť.“
Váš preklad je experimentom, ktorý má upútať čitateľov?
„Ruskí sinológovia sa čudovali, keď im naša vietnamistka tvrdila, ako výborne sa číta. Ak som nechcela z textu urobiť nudný monolit, musela som v slovenčine originál prispôsobiť našim podobám príbehu.“
A reakcie čínskych odborníkov?
„Keď som im to vysvetlila na konferencii, nadšene vykrikovali: áno, takto sa to má!“
V druhom dieli sú zatiaľ vo Vnútornom dvore samé hostiny a oslavy. To vás tiež uchvátilo?
„Vžite sa do čínskych žien v osemnástom storočí, celý život uzavretých vo Vnútornom dvore, ktoré si dokážu vytvoriť program, aby sa nenudili. Pre mňa bolo fascinujúce, keď si založili básnickú spoločnosť. Básne som musela skomponovať z tých istých znakov, napríklad črepník, sakura, džunka a ich slabšie miesta preložiť takisto zle.“
Ku koncu sa schyľuje k tragédii. Chápu ju ako spravodlivý trest?
„Číňania verili, že život je proces, ktorého etapy sa nedajú preskočiť. Zároveň ale verili, že všetko zlé a neprirodzené, čo v ňom spôsobíme, sa nám vypomstí. Takže štvrtý diel je vlastne o tom.“
