Hovorí vám niečo slovné spojenie slovenský rap? A nie je to náhodou oxymoron? Pokiaľ vám pred pár rokmi neunikol vcelku podarený debut kapely Trosky alebo sa orientujete v najhlbšom petržalsko-seneckom undergrounde, tak viete, že nejaké to nabrúsené hovorené slovo do donekonečna omieľaných samplovaných bicích sa tu predsa len deje. Slovenský rap teda dýcha, zostáva už len vyšetriť ostatné atribúty jeho zdravotného stavu.
Kompilácia Zvuk ulice, údajne ponúkajúca to najlepšie, slúži nielen ako záznam výsledkov všetkých možných vyšetrení, ale zároveň ponúka krutú diagnózu. Slovenský rap - teda ten, ktorý Zvuk ulice prezentuje - si žiť vlastne ani nezaslúži. Dôvodov je hneď niekoľko. Vykrádanie amerických a dokonca aj českých vzorov, realizované v zlom zvuku, a k tomu rapovanie naivných adolescentov, z ktorého síce srší nadšenie, ale zároveň aj ten najprachsprostejší amaterizmus. Nedá sa napodobňovať profesionálov, keď niekto nedokáže frázovať, alebo dokonca disponuje rečovou chybou. Kašľať však na hudobné prešľapy, pri rape je predsa najdôležitejší text, skvostná revolučná myšlienka stvárnená v nápaditom rýme. Žiaľ, nestalo sa. Jediné, na čo sa mládež zmohla, sú miliónkrát prefackané klišé o obrovskej nezávislosti, boji proti konzumnej spoločnosti, kritizovanie ostatných raperov a v lepšom prípade perverznosti, že by sa ani silvestrovský program TV Nova hanbiť nemusel.
K tomu všetkému, samozrejme, patria stovky vulgarizmov, pretože tak to skrátka má byť. Z toľkej horlivej snahy o zásadné posolstvá sa však chlapci zadrhávajú na zákernostiach slovenského jazyka, znásilňujú slová a aj keď občas prídu s ako-tak elegantným rýmom, väčšinou sa potácajú v kŕčoch a padajú dole nosom. Ako veľký guru nad nimi prísnym okom bdie David zo Senca, sám seba považujúci za nenapodobiteľnú legendu, chlapa na svojom mieste, veľkého mentora starajúceho sa o rapový dorast a najmä nekompromisného undergrounďáka, bojovníka proti všetkému, čo zaváňa komerciou, ktorý ochotne nakope každého, kto by mu chcel niečo prikazovať.
Mimochodom, je to ten istý David zo Senca, čo pred nejakým časom vystupoval na akejsi akcii televízie Markíza, robil „křoví“ Jopovi - ďalší chlap na správnom mieste - a svojimi mixami rozohrieval štrnástky čakajúce na Lunetic. Tomu sa, priatelia, vraví naozajstný underground.
Jediným naozaj pozitívnym na celom tomto obraze úbohosti danej scény je fakt, že Zvuk ulice vyšiel vo veľkom vydavateľstve Monitor Emi, ktoré sa rozhodlo kompiláciu vydať napriek tomu, že žiadne rádio z nej nikdy nič nezahrá a tých pár týpkov, čo si ju kúpia, ju okamžite dá napáliť všetkým svojim kamarátom. Mám však dojem, že vynaloženú energiu a finančné prostriedky mohli skôr venovať na zviditeľnenie takej našskej alternatívnej scény, ktorá už vyrástla z pubertálnych gatí a skutočne má svetu čo ponúknuť. Našlo by sa ich niekoľko a tá rapová medzi nimi určite nie je.
RADO ONDŘEJÍČEK
(Autor je hudobný kritik)
