Ten vysmievaný dyslektik natiahol vo svojom prejave líniu vojny od tých dvoch vyhraných proti nacizmu a komunizmu až po tú nastávajúcu. Proti terorizmu. Americkým politológom (iba im to politici neverili) bolo už od začiatku 80. rokov 20. storočia zrejmé, že komunizmus chorľavie. A od polovice 80. rokov mnohí (napr. Walter Lacquer) tvrdili, že hoci je komunizmus v poslednom ťažení, je už známy aj jeho nástupca ako vyzývateľ Západu: radikálny islam.
Je dosť dôvodov domnievať sa, že Irak sa stal prototypom tohto prúdu, s ktorým sa Západ opäť (a už po druhý raz v dejinách) osudovo stretne skôr náhodou. Irak neimplementoval na prelome 70. a 80. rokov (agresia proti fundamentalistickému Iránu) nič iné než tradičnú susedskú agresiu, ktorá smerovala k perzskej rope. Agresia proti ďalšiemu susedovi (Kuvajtu) v r. 1990 sledovala ten istý cieľ: získať zdroje, pomocou ktorých by bolo možné ovládnuť región a viesť islamský alebo aspoň arabský svet do nových a nových vojen. Vtedy akcia bola legitímna. Ak by sa vtedy, povedzme, Čína (komunistická) postavila v BR OSN proti zásahu preto, že by sa časť politbyra zatvrdila, akcia by bola nelegitímna. Ale v Pekingu sa vyspali dobre a akcia dostala značku legitímnosti. Rovnako ako akcia OSN proti Severnej Kórei po agresii tohto štátu proti svojmu južnému susedovi v r. 1950. V BR OSN Sovietsky zväz nevetoval zásah vojsk pod mandátom OSN len preto, že sa na hlasovaní nezúčastnil. Dôvody nie sú dodnes úplne jasné. Je možné, že vtedy sovietske politbyro spalo. Akcia vojsk OSN proti Severnej Kórei bola teda legitímna. Ale tá legitimita bola pravdepodobne len výsledkom politického omylu a zrejme dôsledkom rozhodnutia či zlyhania jedného jediného človeka v Kremli.
O pár dní či týždňov môžu opäť o legitimite či nelegitimite vojenského zásahu rozhodovať členovia BR OSN. Päť privilegovaných členov a desať takých, ktorým pristane označenie „béčko“. Budú rozhodovať o svetovom mieri av zostave „áčka“ bude opäť Čína, krajina vysnívanej demokracie, do ktorej každoročne prúdia stotisíce imigrantov, aby tam našli útočisko pred politickým prenasledovaním v USA či Japonsku. Zostava BR OSN bude teraz posudzovať nasledujúce veci: agresie Iraku proti susedným štátom, vývoj zbraní hromadného ničenia, ich použitie proti vlastnému obyvateľstvu, trinásť nesplnených rezolúcií BR OSN v rokoch 1990 - 1991 a autorizáciu vyhnať Irak z Kuvajtu vojenskou silou. Potom štrnástu rezolúciu, ktorá požadovala zničenie všetkých atómových, biologických a chemických zbraní pod dohľadom OSN. A potom sa BR OSN môže zapodievať nasledujúcimi rokmi až po počiatok februára 2003: bránenie inšpektorom OSN v ich misii, ich zastrašovanie a napokon vyhostenie z krajiny v r. 1998, keď dospeli k poznaniu, že Irak stále vlastní biologické a chemické zbrane. Medzitým môže zvažovať aj to, čo svetová komunita (v podstate USA) podnikli: sankcie, embargá, prezentácia vojenskej sily ako nátlakový faktor, lokálne bombardovanie a raketové útoky, ponuky na prežitie v podobe programu Ropa za potraviny, čiže za mier, únavná diplomacia. Nič nezabralo.
A teraz možno jedna ruka v BR OSN rozhodne o tom, čo je to hrozba, čo je to pravda, čo je to mier a hrozba, čo je to legitimita.
Autor: IVO SAMSON(Autor je zahraničnopolitickým analytikom)
