Rodák zo Splitu Goran Ivaniševič (narodil sa 13. septembra 1971) už dávno nepomýšľa na svoj sen byť aspoň týždeň na čele rebríčka ATP. Niet sa čo čudovať, veď v posledných troch rokoch ani raz nedvíhal na turnajoch víťaznú trofej. Pritom od roku 1987, keď vstúpil medzi profesionálov, dokázal triumfovať v 21 turnajoch. V najprestížnejších grandslamových maratónoch mu to však nevychádzalo. Ani vo Wimbledone, aj napriek trom finálovým pokusom. Aj preto tam prišiel tento rok v tichosti, skromne, bez veľkých očakávaní. Akoby to ani nebol Goran búrlivák, nie práve najvľúdnejší hráč k mužom na empire. Nenadával, nehádzal o zem raketu, neškriepil sa s rozhodcom. Pochopil, že ak organizátori ponúknu niekomu „divokú kartu“ skôr za meno a imidž než za výkonnosť (Goran prišiel do Wimbledonu ako 125. hráč rebríčka), je lepšie byť nenápadný. Nikto netušil, že v pondelok podvečer si bude celý tenisový svet po 48. grandslamovom turnaji Ivaniševičovej kariéry pretierať neveriacky oči a že v celom Chorvátsku prepukne oslavný ošiaľ.Tri razy vo wimbledonskom finále

Čo som sa v predchádzajúcich troch finálových zápasoch vo Wimbledone naučil? Nič, iba prehrávať. A ja som tak strašne túžil vyhrať!

Ivaniševič po tohtoročnom trojdňovom víťaznom maratóne s Henmanom

„Spanikáril som. Ešte sa mi nestalo, aby som sa nedokázal rozhodnúť, kam mám umiestniť podanie. Nadhadzoval som si loptičku príliš vysoko, čím som úplne stratil koordináciu pohybov. Díval som sa do vzduchu a zároveň menil svoje rozhodnutia,“ s ľútosťou v hlase povedal v roku 1992 po päťsetovej wimbledonskej finálovej bitke s Agassim Ivaniševič.

Práve v tom roku siahal prvý raz na trofej a v turnaji dosiahol nevídaný rekord s 206 priamymi bodmi z podania. Odborníci doteraz skúmajú spôsob jeho servisu, pretože patrí k nemnohým špičkovým hráčom, ktorí loptičku triafajú ešte vo fáze jej stúpania, teda nie v okamihu, keď dosiahne kulminačný bod a padá.

„Triumfoval si zaslúžene. Som rád, že si to vyhral práve ty, a nie niekto iný,“ povedal vtedy po poslednom pokazenom voleji na sieti Agassimu.

Netušil, že v ďalších dvoch pokusoch o wimbledonské víťazstvo sa mu do cesty postaví iná americká legenda – Pete Sampras. Po prvý raz to bolo v roku 1994, potom v roku 1998. Rok 1994 bol aj napriek tomu pre Gorana najúspešnejší, veď 4. júla sa vydriapal v rebríčku ATP najvyššie počas celej svojej kariéry – na 2. miesto hneď za Samprasa.

To všetko po siedmich rokoch od okamihu, ako sa v roku 1987 prvý raz objavil v rankingu – na 954. mieste. Odvtedy sa podobné vysoké číslo spájalo iba s počtom jeho es, ktoré uštedril súperom. V roku 1996 dosiahol absolútny rekord, keď ich „vyrobil“ vyše 1500, čím prekonal vlastný rekord z roku 1994 – 1169 es.

Vojna fiftínom nepraje

Mám pocit, že nám pomôže iba jediné riešenie. Aby prišli Američania a urobili poriadok. Aby sa to všetko už konečne skončilo. Vojská OSN? Nie, to je príliš mäkký postup, jednoducho, je potrebné viac pritvrdiť. Myslím si, že prezident Clinton je na našej strane a že nám pomôže.

Ivaniševič v novembri 1992 v reakcii na otázku, ako sa môže Chorvátsko vymaniť z vtedajšieho vojnového ošiaľu.

V krajine s prírodnými krásami, ktoré chodia obdivovať turisti z celého sveta, vyrástli viacerí úspešní športovci.

„Že sa u nás rodia výborní športovci? Futbalisti, basketbalisti, tenisti či vodní pólisti? Je to zrejme dané tradíciou, mentalitou ľudí a nepochybne aj klímou. Veď si zoberte, že okrem aktivít v turistickom ruchu či obchode napríklad aj ľudia v mojom rodnom Splite nemajú príliš čo robiť. A tak športujú. Tenis sa odjakživa presadzoval zo všetkých síl, veď ešte dávno predo mnou tu boli takí hráči ako Pilič, Franulovič či Ostoja. Verím, že ani ja nebudem posledný,“ vyhlásil pred rokmi Ivaniševič.

Vtedy netušil, že práve jeden z jeho niekdajších trénerov, Niki Pilič, ktorý sa usadil v Nemecku, mu bude gestami radiť a upokojovať ho počas životného duelu s Rafterom.

V roku 1993 Pilič o Ivaniševičovi povedal: „Gorana poznám odmalička, veď u mňa dokonca býval. Bolo to v časoch, keď v ATP nemal ešte ani jediný bod. Kým prešiel pod trénerské ruky Taróczyho, dostal som ho na 38. miesto rebríčka a som na to pyšný.“

Na čo si asi Goran spomenul, keď sa v poslednej wimbledonskej hre trikrát márne snažil prehodiť loptičku cez sieť? Slzy sa mu tisli do očí, ruka oťažela, psychický tlak bol neznesiteľný.

Tri dvojchyby! V jedinej hre, keď nový rekord Wimbledonu – 213 Ivaniševičových es – bol už napísaný. Goran cítil, že celé Chorvátsko je nalepené na obrazovkách.

Krajina, ktorú obhajoval a na ktorú bol pyšný aj vo vojnových rokoch. V 90. rokoch, keď sa v bývalej Juhoslávii bojovalo, by bol dal svojej vlasti aj to posledné. Bol príkladom pre ostatné osobnosti Chorvátska, keď s otcom založil nadáciu na pomoc deťom, ktoré vo vojne stratili rodičov. Každé eso si vtedy ocenil na sto dolárov. A dnes už nikto ani nevie, koľko peňazí poslal Goran na vojenský účet. To bolo ešte vtedy, keď chcel sám bojovať, keď bolo jeho rodisko – Split – v roku 1991 zbombardované.

Otec Srdjan mu však vtedy povedal: „Mohol by si byť dobrým alebo zlým vojakom. Ak však zahynieš v boji, nik sa o tebe nedozvie viac ako o iných vojakoch. Ako tenista však budeš mať medzinárodné publikum a vo svete budeš môcť o nás hovoriť, obhajovať naše postoje.“

Otec mal pravdu, aj keď Goran prežíval najťažšie obdobie života. Medzi rokom 1991 a podpísaním tzv. Daytonskej dohody o mierovom usporiadaní bývalej Juhoslávie v roku 1995 sa ocitol niekoľkokrát tvárou v tvár smrti. Často sa musel uchyľovať do hotelov, kde ho chránili telesní strážcovia, ubytovával sa pod falošným menom, vyhrážali sa mu, že nedožije rána buď on, alebo niekto z jeho rodiny či najbližších priateľov.

„Denne chcem vedieť, čo je nového. Nik nedokáže pochopiť, čo sa tam vlastne deje. To môžu iba tí, ktorí tam žijú a strachujú sa o holý život. V bývalej Juhoslávii sa dnes zabíja rovnako ľahko, ako sa inde pije coca-cola,“ hodnotil vtedajšiu situáciu.

Vojnu by už nechcel nikdy zažiť. Bol to čas, keď prestal komunikovať s niekdajším priateľom a spoluhráčom, Srbom Bobom Živojinovičom, nebavil sa ani so Srbkou Monikou Selešovou.

„Pozdraviť ich pozdravím, ale inak sa s nimi nerozprávam. Stojíme na opačnej strane barikády, naše pohľady na problém sa rôznia, a tak by sme si nemali čo povedať,“ vysvetľoval v roku 1992 Goran.

„Nenávisť mi dáva na dvorci ohromnú silu. Vždy, keď si spomeniem na zabité chorvátske deti, mám sto chutí roztrieskať loptičku raketou. Moje podania sú ako klince do srbskej rakvy,“ vyhlasoval v tom čase plný emócií.

Hral za sestru i za vlasť

Keď sa moja kariéra rozbiehala, veľmi vážne ochorela moja mladšia sestra Gorana. A tak som hral za ňu, pretože sme nemali peniaze. Sestra sa, našťastie, uzdravila, lenže v Chorvátsku vypukla vojna. Tak som hral zasa za svoju vlasť, za ľudí, ktorí museli ísť do vojny. Keď sa to všetko skončilo, zrazu ma prepadol pocit, že vlastne už ani nemám za koho a prečo hrať. Nuž som si povedal, že po dvanástich rokoch na scéne by som mohol začať hrať už aj za seba.

Ivaniševič vo Wimbledone pred finálovým zápasom s Rafterom

Pre svoju priamočiarosť a až horlivé proklamovanie spravodlivosti mal na dvorci odjakživa problémy. Už v jeho najúspešnejšom roku 1994 mu dali tenisti v sumári roka prívlastok „najbláznivejší“. V Ríme rozmlátil na tréningu osem rakiet, na pokutách v turnajoch, keď nemiestne kritizoval rozhodcov, nazbieral dohromady 20-tisíc dolárov pokút, od ATP si dokonca vyslúžil osemtýždňový dištanc na turnajoch.

Vždy to bol „divný Goran“. Tak ako v tohtoročnom súboji, keď predviedol drámu so svojou prvou anglickou „obeťou“ – Gregom Rusedskim.

Chorvát, ktorý má na ramene vytetovaného okrem ruže a kríža žraloka, sa už pred prvým podaním správal sebavedome: „Keď vyhrám, divákom sa za Gregovo vyradenie neospravedlním. Iba sa ukloním a poviem im: Uvidíme sa zasa v stredu.“

A pritom zavtipkoval, že sa cíti byť čestným Britom, pretože mu vo Wimbledone dali „divokú kartu“.

Goran je však najmä hrdým Chorvátom. Bolo to vidieť aj v roku 1992, keď na olympijský štadión v Barcelone vpochodovala prvý raz v histórii pod vlastnou zástavou chorvátska výprava. Na jej čele kráčal dôstojne Ivaniševič. Spod piatich kruhov si odniesol dva bronzy.

Goran ešte ako dorastenec behával skvelé časy na 800 metrov. Až keď mal 17 rokov, začal sa rozhodovať, či dá prednosť atletike, tenisu alebo škole.

Otec Srdjan vtedy takto zdôvodňoval svoje rady synovi: „Keďže náš syn je mimoriadne nadaným tenistom, bolo by proti prírode, keby sa mal zaoberať niečím iným. Rozhodol som sa, že ho budem sprevádzať.“

A spravil riskantný krok. Nielenže sa vzdal zamestnania, aby mohol svojou prítomnosťou podporovať syna na neistej športovej dráhe (našiel sa síce sponzor, ochotný vytiahnuť 30 000 dolárov, z nich sa však v tenise dlho vyžiť nedá), ale aby to Ivaniševičovci finančne zvládli, predal dom, ktorý ich rodina vlastnila od roku 1939.

„Niečo sme pre Gorana predsa museli obetovať. Priali sme si, aby bol veľkým hráčom, aby bol vo svojej profesii najlepší. Nikdy sme tie peniaze, životnú energiu a čas neoľutovali. Povedali sme si, že radšej budeme chudobní a úspešní, než by to malo byť naopak.“

Goran ešte pred piatimi rokmi, keď hral na turnaji v Ostrave, prízvukoval: „Hoci je to príjemná súčasť nášho športu, nikdy som nestaval peniaze na piedestál. Všetky, ktoré som zarobil, by som obetoval v okamihu, keby som vyhral aspoň jeden grandslam.“

Tri Goranove „ja“

Keď hráte s Goranom, vždy môžete očakávať vyrovnaný, až dramatický zápas. Pre mňa je hráčom s absolútne najlepším servisom na svete. Nie je to však jednoduché, stále tak fantasticky podávať. On jediný však bude schopný podávať najlepšie na svete ešte pekných pár rokov.

Boris Becker po víťaznom finále na turnaji Masters v decembri 1996

Hoci sa Becker zvykne blysnúť predvídavosťou, v prípade Gorana zaúradovali v jeho slovách aj vzájomné sympatie. Práve Boris pred deviatimi rokmi Goranovi ochotne prikývol, keď ho pozval do Záhrebu na exhibičný zápas, z ktorého finančný výnos išiel na pomoc vojnovým sirotám v Chorvátsku. A práve Becker sledoval Gorana už počas semifinálového maratónu s Henmanom a v hľadisku uznanlivo hodnotil jeho zaujatosť a koncentráciu.

Tenisový bohém John McEnroe však od komentátorského mikrofónu kritizoval Goranovu hru zacielenú najmä na podanie.

„Ja som potom génius,“ reagoval na „Big Maca“ Goran. „McEnroe totiž hovoril, že ovládam iba jediný úder – servis. To je potom veľmi vážna vec, s jediným úderom postúpiť do finále Wimbledonu.“ A dodal, že McEnroe asi prestal rozumieť tenisu.

„Ľuďom nikdy neulahodíte. Ak som príliš temperamentný, hlučný a energický, mnohých rozčúlim. Iní mi zasa vyčítajú, ak sa ponorím do seba, ak utlmím vášne. Ja som však už taký, vo mne sa prelínajú tri moje „ja“. Jedno dobré, druhé menej, no a to tretie prichádza vždy v okamihu, keď mi je – najmä na dvorci – najhoršie. A že som sa zmenil? Je to pochopiteľné, čím som starší, tým som vyrovnanejší, pokojnejší.“

Goran ešte nevie, čo urobí, keď sa spamätá z wimbledonského sna. Raz však vyhlásil, že keď sa mu podarí zvíťaziť vo Wimbledone, hneď sa ožení. Svojho času už odkladal sobáš s čiernovlasou Danielou, chorvátskou miss, iba preto, že na prvé miesto kládol profesiu tenistu a sen byť raz na čele svetového rebríčka.

Dnes už vie, že život je aj o inom. A tak po tom, čo prevzal najkrajšiu trofej svojho tenisového života, venoval ju s očami upretými k nebesiam svojmu krajanovi, basketbalistovi Draženovi Petrovičovi, ktorý pred ôsmimi rokmi zahynul pri autohavárii na diaľnici v Nemecku.

MARTIN PRÍBELSKÝ