V Príkrej žijú podľa oficiálnych údajov len dvaja ľudia – starosta a jeho manželka.

„Je tu taká strašná samota, že niekedy si po večeroch rozprávam sám pre seba, aby som vedel, či som to nezabudol. Nemáte komu slova povedať,“ posťažuje sa starosta Havranca.

„Žije tu posledných sedem ľudí, kto by tu čo robil,“ hovorí starosta Šarbova.

„Rozrastáme sa, teraz máme 16 ľudí,“ usmieva sa optimisticky otec starostu Belejoviec.

Príkra – malebná miniobec

Dvadsaťsedem domcov učupených v doline pod Príkrou horou vo Svidníckom okrese neďaleko hraníc s Poľskom, malý rybník, potôčik.

Obec Príkra.

Podľa údajov Združenia miest a obcí Slovenska najmenšia dedina u nás. Oficiálne v nej žijú poslední dvaja ľudia – starosta Ján Brenišin a jeho manželka. V skutočnosti má v Príkrej trvalé bydlisko päť ľudí. Vlani umrela najmladšia obyvateľka. Mala 63 rokov. Najstaršia, pani Volčková, má 91.

V lete je dedinka zaplnená. Rodáci chodia na chalupy prázdninovať s deťmi. V zime vraj býva v Príkrej len starosta s manželkou.

„Príkra bývala pekná dedina, je tu kostol, bolo letné kúpalisko, kolkáreň, škola. Postupne mladí odchádzali a starší pomreli. Z Príkrej sa rozutekali do celého bývalého Československa. Ale treba povedať, že ešte dnes je to kultúrna dedina. Za tým si stojíme. Je snaha udržať ju, aby nezanikla. Vidíte, že ľudia si upravujú domy na chalupy, z fondu Pro Slovakia sme dostali peniaze na rekonštrukciu kostola. Bola tu aj pani Vášáryová, aj bývalý americký veľvyslanec Ralph Johnson,“ hovorí rodák z Príkrej Michal Blicha. Do Príkrej chodieva s bratom Štefanom na chalupu – do rodného domu.

Po úzkej hrboľatej ceste prejde autobus do koncovej obce Príkra štyrikrát denne. Dva razy hore, dva razy dole. Cez víkend autobus nechodí.

Už prvý dom za tabuľkou označujúcou začiatok obce je na prvý pohľad neobývaný. V záhrade sa vyníma betónový kríž s Ježišom. Okolo samé lesy, kopce, bokom dediny tečie malý potôčik. Nad budovou bývalej školy je rybníček. Neuveriteľné ticho.

V strede dediny rekonštruujú chlapi z Prešova jeden z domčekov.

Starosta Ján Brenišin postáva pri dome, okolo nôh mu behajú štyria psi. Za jeho domom končí asfaltka.

Novinárov nemôže ani cítiť. Vraj o Príkrej popísali nepekné veci.

„Vypytovali sa, či máme čo jesť, z čoho žijeme, odkiaľ máme peniaze. No dôchodok mám, nie? Už nikdy v živote nebudem hovoriť s novinármi,“ rozčuľuje sa vyše sedemdesiatročný starosta a obracia sa chrbtom. A basta.

Informácia z brožúrky: „Názov je odvodený od členitého povrchu chotára pod Príkrym vrchom. Severovýchodne hraničí s Poľskom. Prvá usadlosť tu vznikla v šestnástom storočí. V roku 1787 mala obec 78 obyvateľov, v roku 1828 už 147 a v roku 1944 tu bolo tridsať domov a vyše dvesto obyvateľov.“

„Tu sa ťažšie žilo, lebo pôda je biedna, ale väčšina ľudí robila v lesoch. Náš otec mal v záhrade aj veľký včelín, v chotári sú krásne pozemky,“ hovorí Michal Blicha.

Minulosť Príkrej nie je taká nejasná ako jej budúcnosť. Plno gazdovských dvorov, kráv, koňov, píla, škola, kasáreň, vlastná kapela. Ľudia robili furmanov, drevorubačov, vyrábali šindle, pálili drevené uhlie, pásli dobytok, za dedinou boli sklárne. Kdesi v lese sú ešte zarastené zvyšky pecí.

„Keď sme boli mladší, chodievali sme do Poľska, na druhej strane hranice bola dedina Teremka, ktorú obývali Rusíni. Ale zanikla. Časť obyvateľov sa vysťahovala do Gdaňska, časť na Ukrajinu. Naši ľudia mali pozemky tam, Poliaci zase tu,“ spomína Štefan Blicha.

V roku 1915 celá Príkra vyhorela. O dva roky vyrástli zo zhoreniska nové domy. Bývali tam aj tri židovské rodiny, po prvej svetovej vojne však odišli.

Hoci na celom východe je veľa Rómov, v Príkrej nikdy neboli. Len jeden remeselník – kováč, sa tam zatúlal aj s rodinou. Po roku odišiel, sám medzi bielymi nevydržal.

Dnes je z dreveného kostola v Príkrej – cerkova – národná kultúrna pamiatka, stráne sú bez dobytka, približne 26 domov je zväčša prázdnych. Občas prejde pár turistov.

Dedina sa usiluje o obnovu a začlenenie do programu agroturistiky. Z bývalej školy urobili chatu. Členitý terén a čistý vzduch hovorí za turistiku. Nulové služby hovoria proti. Len dvakrát do týždňa vyjde hore na aute miestny obchodník z neďalekej Bordužale, aby si na papier napísal, čo má Príkranom doviezť.

V klasickej dedine chodia ľudia stále za starostom, sťažujú sa, navrhujú nové opatrenia. V malebnej dedinke Príkra je starostova drevená „gmyna“ – obecný úrad – už dlho opustená.

Havranec – krutá samota

Štyri najmenšie dediny na Slovensku majú niečo spoločné. Všetky sú koncovými obcami a ku všetkým sa ide dlho po veľmi zlej ceste do kopca.

Druhou najmenšou dedinou je podľa štatistík s deviatimi obyvateľmi Havranec.

Pár kilometrov nad Svidníkom sa z hlavnej cesty odbočuje pri pamätníku s dvoma tankami smerom na Údolie smrti. Za vojny tam boli kruté boje.

Po lúkach je porozostavaných plno tankov so vztýčenými hlavňami vo víťazných pózach. Spomienka na strašné časy, ale aj na vyhnanie fašistov. Od odbočky až k Havrancu je pod lesmi a na lúkach toľko tankov, že ministerstvo obrany by si mohlo po rekonštrukcii urobiť ďalšiu tankovú divíziu.

Havranec – jedenásť domov, sedem obývaných.

„V archívoch sa píše, že v Havranci bolo osemdesiatpäť čísel. Potom prišla cholera, po nej vojna a dedina bola čoraz redšia. Teraz je to bieda. K lekárovi ďaleko, obchodu tu niet. Bývajú tu starí ľudia, len cez prázdniny sa nasťahujú aj mladší,“ hovorí pani Ščerbová, sediac na zastávke.

O deviatej jej ide dole do Svidníka autobus. Keby išla dole o jednej popoludní, naspäť by sa už nedostala.

Pri Havranci je zopár prameňov. Miestni hovoria, že sú to vajcovky. Rybníček na konci malinkej dediny si urobil jeden Svidníčan.

Starosta Havranca Jozef Bilas sa na rozdiel od kolegu z Príkrej na nič nehrá.

„V obci sú aj so mnou štyria muži. Najmladšia žena má 75 rokov, najmladší muž asi 37, býva s mamou. To je jediný z našej dediny, ktorý pracuje. V lesoch. Je tu taká strašná samota, že niekedy si po večeroch rozprávam sám pre seba, aby som vedel, či som to nezabudol. Nemáte komu slova povedať. Cez deň nie som niekedy ani hodinu na obecnom úrade. Radšej sa prejdem po dedine, pristavím sa pri každej babke, porozprávam sa. Keby som sedel na obecnom úrade aj týždeň v kuse, nik by sa tam nezastavil.“

Havranec je typická koncová dedina v okrese Svidník. Kedysi však bola najväčšou dedinou v doline. Mali faru, ľudia robievali v lesoch, do dediny viedla úzkokoľajka, ktorou vozili z Havranca drevo na pílu, plno miestnych zamestnalo družstvo.

„Teraz je veľmi zlá ekonomická situácia. Kto by tu chcel žiť? V okolí pätnástich kilometrov sa nie je kde chytiť nejakej roboty, do obce chodia dva autobusy denne, niet obchodu, niet školy. Ako sa tu môže mladý človek udržať? Posledné dieťa, čo sa v Havranci narodilo, bol chlapec v roku 1966, odvtedy nič. Všetci sa odsťahovali. Mladého človeka tu nemáme čím udržať,“ vraví Jozef Bilas.

Babky potrebujú na zimu drevo, lenže taká babka si nevládze doniesť drevo už ani zo svojej drevárne, nieto ho ešte ísť do lesa pripraviť. Niet traktora, ani koní, kto by drevo z hory dotiahol. Ale teraz rastú na okolí hríby, onedlho budú maliny, aspoň dačím sa človek zabaví. Inak samota, až to bolí.

Ročný rozpočet obce je 39-tisíc korún. Od ministerstva financií prišlo do pokladnice 4700 korún. Starosta a výplata?

„Sedem mesiacov nemám ani korunku, a to by som ako starosta mal brať 1400 korún. A teraz je taký zákon, že z toho odvádzam vyše osemsto korún do poisťovní. Našťastie mám dôchodok. Pre mňa za mňa, nech je vo vláde ktokoľvek, ale hlavne, aby to išlo k lepšiemu. Lenže tu je to naopak, stále vidíme vo vládnej koalícii rozkoly, veci sa zauzľujú,“ hovorí Jozef Bilas.

Belejovce – dedina sa rozrastá

„Teraz máme 16 ľudí. Z Jedľovej sa prisťahovali šiesti, majú aj malé deti, takže sa rozrastáme,“ usmieva sa 73-ročný otec starostu obce Belejovce Ján Marko. Najmenej obyvateľov tu bolo vlani, keď ich počet klesol na deväť.

Na stráňach za domami sa pasie plno kráv.

„To sú z družstva z Jedľovej. Ale aj my, dedinčania, máme dobytok. Šestnásť kusov, presne toľko, koľko tu býva ľudí,“ vraví Ján Marko, ktorý chová kravu. Chodí sa pásť s krásnou kobylou, ktorá ju vyženie na pasienky a aj dovedie domov.

„Je to ťažná kobyla. Orieme s ňou, bránime, ale mám aj sedlo. Chodievam vrchom do Vápeníka za švagrom a keď si tam človek hrkne, naspäť sa ide ťažšie. Tak za veziem na kobylke.“

V Belejovciach vraj kedysi bývalo až 320 ľudí, po fronte okolo 180. Najväčší gazdovia boli Andrej a Ján Borščovci. Mali šestnásť kusov dobytka, veľké polia. Lenže, podobne ako v prvých dvoch najmenších dedinách, aj do Belejoviec prišla „hluška“ – cholera. Traja chlapi od Marščinovcov boli naraz mŕtvi. Cez vojnu celú dedinu úplne rozbili a domy, ktoré v nej stoja dnes, postavili až po bojoch v rámci akcie. Veľa ľudí ale odišlo do Bratislavy, pár rodín do Sovietskeho zväzu i do Sudet.

A dedina sa začala zmenšovať.

„Kým sa neprisťahovali noví z Jedľovej, žili tu už len štyria muži a šesť žien, ostatní pomreli a noví ľudia sa sem nehrnuli. Minulý mesiac zomrela najstaršia, 94-ročná obyvateľka,“ hovorí 54-ročná pani Michalková, oháňajúc sa sekerkou v ruke.

V rámci verejnoprospešných prác osekáva nad dedinou plané stromy. Jej manžel pracuje vo Svidníku. Zamestnanie majú aj dvaja novoprisťahovaní.

„Mikrobus zo SAD-ky sem chodí dvakrát za deň. Ale len o siedmej a o jednej. Keďže manžel chodí do práce na šiestu, už pred piatou musí utekať každé ráno päť kilometrov do najbližšej dediny na autobus, ktorý ho odvezie do Svidníka.“

V každej dedinke je kostol. Farár chodí do Belejoviec krížom cez kopec z neďalekého Vápeníka. Dvakrát do týždňa príde hore aj pojazdná predajňa. Večerné osvetlenie zapínajú len na hodinku. Nie sú peniaze na to, aby lampy svietili celú noc. Popri ceste vidno aj stožiare s ampliónmi. Drôty k nim však už dávno nevedú. Dedinský rozhlas je zbytočný.

Pri obecnom úrade, ktorý Belejovčania stále volajú emenvé, je poľovnícka chata. Po okrajoch lesa vidno posiedky. Poľovníci strieľajú jelene, ktorých je v týchto končinách dosť.

Na konci dediny je starý nefunkčný pásak, moskvič v podobnom stave, po ceste sa prechádzajú dve jalovičky.

Božské ticho prerušuje detský hlas vychádzajúci z okna posledného domu.

Náznak, že Belejovce možno znova ožijú.

Šarbov – malé sa zmenšuje

Štvrtou najmenšou dedinou na Slovensku mala byť s 13 obyvateľmi obec Šarbov.

„Kdeže, trinásť. Je tu posledných sedem ľudí. Štyri ženy a traja muži,“ opravuje štatistiky 73-ročný starosta Ján Humeník.

„Kto by tu čo robil, na čo by sa sem ľudia prisťahovávali. Neviem, ako to tu bude o pár rokov. Od roku 1948 umrelo v Šarbove 60 ľudí a mladí odišli. Ostal len jeden, 26-ročný chlapec, ktorý žije s mamou. Robí v lesoch, s kamarátom majú súkromné kone a zvážajú drevo. Ostatní poodchádzali do mesta do bytoviek a tam, kde je robota. Je tu ťažký život. My nemôžeme jesť čerstvý chlieb každý deň, nechodievame stále nakupovať. Našťastie, autobus máme za korunu. Inak neviem, ako by to bolo, keby sme museli za každú cestu do Svidníka platiť 26 korún. Ľudia nechovajú ani dobytok, ale pôda je dobrá aspoň na zemiaky.“

Šarbov, podobne ako všetky malé koncové dediny v peknom prostredí, ožíva aspoň v lete. V zime je pustý. Hoci ešte nedávno sa pred ním črtala svetlá budúcnosť. Jeden z kopcov hojne využívali lyžiari. Keď bolo snehu, dedina bývala plná.

„Jááj, sem chodievalo ľudí. Maďari, Poliaci, Češi. Hovorili, že je tu lepšie ako v Tatrách,“ tvrdí najstaršia obyvateľka 86-ročná Anna Bobáková.

Štyri moderné vleky, krásny lyžiarsky kopec, služby. V Šarbove mal vyrásť aj hotel. Nestalo sa. Prevádzkovateľ sa dostal do problémov, a tak chcel vleky previesť na obec.

„Vleky mali Strojárne Svidník. Ale ja som ich mal prebrať? Ja, starý chlap? Strojárne mali opravárov, vlekárov, všetko si vedeli zabezpečiť. Ako by som to zabezpečil ja, keď nemám peniaze ani na verejné osvetlenie?“ pýta sa starosta.

Pred dva a pol rokom vleky zastali. Na mieste bývalého bufetu, záchrannej služby a dielne sú dnes vyrabované unimobunky. V nich len pár nepoužiteľných súčiastok. Stĺpy vlekov a tabuľky s vysvetlivkami vyzerajú zánovne. No lano na najdlhšom vleku sa váľa po zemi. S ním aj pár zhrdzavených kotiev, na zjazdovke metrová nepokosená tráva. Kedysi seno vykupovali družstvá, dnes už oň nemajú záujem. Takže, kto by len tak pre radosť kosil zjazdovku?

Starosta vraví, že podľa starých kníh bolo v Šarbove 150 domov. Dnes ich je štrnásť plus kostol a obecný úrad. Do úradu sa chodí, len keď si niekto potrebuje zatelefonovať, a cez voľby. Na stene obecného úradu visí tabuľka s nápisom: „Česť a chvála osloboditeľom, ktorí 2. 10. 1944 oslobodili našu obec.“

Obyvatelia Šarbova robievali v minulosti v lesoch, sklárňach, ľudia mali veľké statky, predávali maslo, mlieko, syr. Pozemky tam mali aj Židia, ale dnes už na nich rastú vysoké stromy. Farár príde do kostola slúžiť omšu raz do mesiaca. Domáci vtipkujú, či sa všetci do kostola pomestia.

Pred úradom stojí prístrešok s autobusovou zastávkou. Prerastá ho burina. Nemá tam kto čakať na autobus.

„Je to strašná slabota, málokedy veziem stadeto ľudí. A keď aj veziem, všetci majú nad sedemdesiat rokov a jazdia za korunu. Veľmi zriedkavo tu nastúpia dvaja ľudia naraz,“ hovorí šofér malého autobusu, v ktorom sedí jeden cestujúci.

„Keby sa so mnou nevozil hore a potom naspäť tento pán z Krajnej Porúbky, jazdil by som zo Šarbova sám. Dzurindu by sem bolo treba poslať, nech vidí, že tu nieto kde robiť, ľudia odchádzajú,“ vraví šofér.

Ujo z Porúbky dopĺňa: „Ale veď by sa mu bicykel polámal na tejto strašnej ceste.“

Pri treťom dome práve štartuje auto. Biely Oltcit. Jediné auto v dedine. Najmladší, 26-ročný, obyvateľ ide do Svidníka k lekárovi na kontrolu. Odchádza aj biely malý autobus. V dedine ostávajú šiesti.

RICHARD FILIPKO

Uvažujete o tom, že by ste z mesta odišli bývať na dedinu?

Áno, chcem to urobiť a zmeniť štýl môjho doterajšieho mestského života. 19 %

Premýšľam o odchode na dedinu, ale naďalej budem dochádzať za prácou do mesta. 39 %

Nie, nepremýšľam o tom, ostanem v meste, pretože vidiek je nudný. 34 %

Ešte som o zmene miesta neuvažoval(-a), ale táto anketa ma inšpirovala k takejto úvahe. 8 %

697 účastníkov

Zdroj> www.sme.sk