sti, majú zasa spoločný východiskový bod. Je ňou historická nevinnosť, od ktorej sa odvíja morálny nárok na samotnú existenciu.
Tento mýtus je účinný a funkčný v časoch ohrozenia, a tie boli v strednej Európe naozaj hojné. Lenže dnes ohrozuje schopnosť národov strednej Európy stať sa prirodzenou súčasťou Západu. Ten si o svojej nevinnosti dlhší čas nerobí žiadne ilúzie a k niekoľkým ťažkým hriechom sa už stihol priznať.
Poľský prezident Kwasniewski to pochopil ako jeden z prvých, keď tento týždeň urobil neslýchané gesto. V mestečku Jedwabné, kde pred šesťdesiatimi rokmi Poliaci zmasakrovali tisícpäťsto miestnych Židov, povedal: „Ospravedlňujem sa vo svojom mene a v mene tých Poliakov, ktorých svedomie je týmto zločinom otrasené.“ A dodal: „Mali by sme za tento zločin prosiť o odpustenie duše mŕtvych a ich rodiny.“
Tento bývalý komunista zobral Poliakom ich mýtus nevinnej obete a použil na to rafinovane slovník, ktorému katolícke Poľsko musí rozumieť: slová ako svedomie, odpustenie a duša smerujú k jednému z hlavných zdrojov kresťanskej morálky, k pokániu.
Celkom inak to vyzeralo v Srebrenici, kde pred šiestimi rokmi srbskí vojaci zmasakrovali osemtisíc bosnianskych moslimov. Prišli len pozostalí, aj to pod ochranou amerických vojakov. Prezident Koštunica mlčal a keď sa srbská televízia pokúsila nalomiť mýtus o nevinnosti, zdvihla sa vlna odporu.
O pocite viny hovoria už celé roky zatiaľ len Holanďania, lebo to boli vtedy ich vojaci, kto pustil srbské tanky medzi moslimov. Pokánie im ide samozrejme ľahšie, lebo si ho v demokratickom pohodlí nacvičili už v čase, keď debatovali o svojich hriechoch kolonializmu.
Pre národy strednej Európy nebude ľahké zbaviť sa mýtu o nevinnosti obete, ktorý si tak žiarlivo o sebe pestujú. Čím dlhšie ale budú trvať na svojej nevinnosti, tým skôr sa naozaj môžu stať obeťou, lenže vlastnej neschopnosti patriť k Západu.
