t v Šamoríne v roku 1997, neskôr prišla opäť, pozrieť sa na mníchov, ako robia mandalu, a na dalajlámu, a teraz je tu zasa, aby so študentmi z bratislavskej a györskej strednej umeleckej školy urobila land-artový projekt, ktorého vernisáž bude v pondelok 16. júla o 18.30 h v šamorínskej synagóge.

Na dunajskej hrádzi v Čilistove ukladajú naplavené drevo biele ako kosti od skorého rána, kým nezačne pražiť slnko. Skôr, než začali k večeru pracovať zas, poprosili sme Liliane Csukovú o rozhovor.

Vidíte možnosti robiť u nás umenie?

„To nemôžem hodnotiť, vidím len to, čo sa deje v Šamoríne, a dúfam, že to pozitívne sa rozšíri po celej krajine. Akcie tu v Šamoríne sú úžasné.“

Dá sa to porovnať s dianím na Západe?

„Absolútne. Nemôžem porovnávať s Parížom, skôr s umením, ktoré sa deje vonku, mimo veľkých centier. Tam nemá umelecká scéna také zázemie, kde by sa umenie vyvíjalo, neustále menilo, experimentovalo. Vždy som najradšej experimentovala.“

Prečo teda nežijete v Paríži?

„Lebo milujem more. Som tam už desať rokov.“

Nechýba vám kontakt napríklad s tým parížskym svetom?

„Nie, ale vôbec. Okrem dvoch parížskych galérií nepotrebujem nič.“

Prišli ste do Šamorína už s hotovou predstavou?

„Nie, vedela som len, že budeme používať buď plastikové fľaše, alebo naplavené drevo z Dunaja. Nikdy neviem, čo to bude, keď robím projekt. Poznám len materiál, ktorý tam bude a všetko závisí od konkrétneho miesta, kde má vzniknúť - stačí sa pozerať. Tu na hrádzi je široký výhľad a tak to musí byť niečo veľkorozmerné.“

Darí sa vám zachytiť tú neobmedzenú šírku?

„Snažíme sa, diskutujeme spolu o každom kroku - sú výborní.“

O čom diskutujete?

„Niečo som začala, tak sa dohadujeme, ako budeme pokračovať. Včera vytiahol žeriav z vody obrovský kmeň stromu a to mení celú vec. O tom sa rozprávame - odstúp, pozri sa, presuň to. Veľa vecí vidia aj sami.“

Teda žiadne metafyzické úvahy?

„Nie - a vie niekto, čo naozaj znamená metafyzika?“

S akým materiálom najčastejšie pracujete vy?

„Väčšinou robím s priestorom, ale aj s útržkami novín alebo s tým, čo nájdem pri mori.“

Ako vidíte svet?

„Tak, ako ho prenášam do umenia. Chcem vyjadrovať to, čo cítim - mám rada prírodu, preto robím land-art. Niekedy vytváram objekty, protivné objekty, pretože sú kritické k finančnému systému. Často na ne používam noviny Financial Times. Uvažujem o dnešku, nepozerám sa späť.“

Radíte sa niekam k umeleckému smeru?

„Obdivujem iných umelcov, napríklad Louisa Burgeoisa, oni si tvoria po svojom a ja tiež.“

Očakávate pri kritických dielach aj odozvu tých, ktorých sa to týka?

„Spätná väzba je príjemná, ale tej by nemal umelec podliehať. Dokonca mám skúsenosť, že s niektorými dielami, ktoré som urobila pred troma rokmi, už dnes nesúhlasím. Pochvala je príjemná a kritiku beriem.“

Rozumejú ľudia tomu, čo chcete povedať?

„Človek by mal do umenia vkráčať. Vidíte ten obraz? Vpustite doň zrak, straťte sa v ňom, precíťte a vysvetlite si ho po svojom. Nie je dôležité, čo chcel povedať maliar.“

Ak by som sa vás predsa len opýtala na ten projekt na hrádzi, čo mi o ňom poviete?

„Že rada konštruujem na voľnom priestranstve, na kúsku zeme, pri rieke a s materiálom, ktorý tam patrí. Že tvar krajiny dáva tvar dielu. Nie je v ňom nič hlbšie, len to, čo sami nájdete.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ