Martin Scorsese pri nakrúcaní filmu Gangs of New York. FOTO –ČTK
Sedemsto hasičov bojovalo v polovici januára s lesnými požiarmi v Malibu, predmestí Los Angeles. Vetry sa so stopäťdesiatkilometrovou rýchlosťou prihnali z púšte Santa Ana, odviali rozvodné stĺpy na elektrinu a tie zapálili stromy. Hollywoodske veličiny museli evakuovať z ich rezidencií. Vetry zo Santa Ana sú obávanými podpaľačmi. „Domáce panie s nimi dostávajú chuť hladkať čepeľ tranžírovacích nožov a skúmať hrdlá svojich manželov,“ napísal kedysi spisovateľ Raymond Chandler. Aj Hollywood cíti na krku ostrie: meč globalizácie.
Roku 2001 po prvýkrát nebola na Oscara za „najlepší film“ nominovaná ani jedna snímka nakrútená v Kalifornii. „Hollywood začal trpieť na nemeckú chorobu: astronomické výrobné náklady. Jedno filmové štúdio stojí v Los Angeles približne 8 000 dolárov na deň - v Sydney 2000. Obytný voz pre hviezdu 4000 dolárov na týždeň, (v Sydney 1000), prenájom kamery 3000 dolárov (v Sydney 1000),“ napísala agentúra Reuters.
Keď roku 1997 Martin Scorsese objavil tibetské náhorné plošiny do svojho filmu Kundun v Maroku, najal si 500 technikov, z toho 200 miestnych. O tri roky neskôr tu nakrútil Ridley Scott vlasteneckú vojenskú drámu Čierny jastrab zostrelený, z 800 technikov už bolo 600 Maročanov vrátane šéfa elektrikárov a zvukárov.
A keď Baz Luhrmann v Maroku teraz nakrúca Alexandra Veľkého, podľa hollywoodskeho cenníka stopäťdesiatmiliónový film ho tu stojí 60 miliónov, aj s dvesto slonmi, štyritisíc koňmi, desaťtisíckou štatistov, miestnymi kostymérmi a asistentmi réžie.
Dnes už žiadny divák nerozlíši - a ani to nikoho netrápi - či Pianista vznikol vo Varšave, alebo v Bratislave, či sú Gangs of New York z Los Angeles alebo z Ríma, či From Hell je v Londýne alebo v Prahe. Ani meter z ani jedného z týchto hollywoodskych filmov nevznikol v Hollywoode.
Navyše, stále tá istá scenéria je únavná. Na ulice San Francisca a vily v Beverly Hills sme sa už dosýta vynadívali, a Gangs of New York by mohli byť vrcholom, ale už aj rozlúčkou dlhej filmovej kariéry New Yorku. Fyzická prítomnosť hollywoodskeho filmového priemyslu na slnečnom západnom pobreží, kam sa z New Yorku pred deväťdesiatimi rokmi presťahoval, už nie je potrebná, už je to len zvyk. Podľa denníka The New York Times bolo roku 1980 v Los Angeles tvorivých pracovníkov 69 percent zo všetkých zamestnancov filmových štúdií, 31 percent bolo pracovníkov manažmentu. Dnes sa pomer otočil, je to 45 k 55.
Koncern Hollywood sa začína organizovať ako bežný koncern. Centrála bude sídliť v L. A., výroba takmer žiadna. Z centra budú cestovať projekty po celej planéte, tam, kde práve bude najvýhodnejšia súhra služieb, kreatívy a scenérie.
To, čo z Hollywoodu môže prežiť, je len mýtus, metafora, značka. Aj tá sa rozteká všetkými smermi. Pokiaľ ide o samotné príbehy, americké nálezisko akoby už vysychalo, Hollywood skupuje cudzie látky vo veľkom. A do všetkých hollywoodskych sfér prichádza čerstvá krv. Čínske bojové umenie oživuje estetiku action, indické melodrámy vytŕhajú zo spánku zabudnutia spev a tanec, a MTV a United Colors of Benetton navykajú svet na to, že čierne, ázijské a latinskoamerické tváre môžu byť absolútne hviezdy.
Aj tak si nikto nemôže byť úplne istý, či bude tento model v dvadsiatom prvom storočí fungovať ďalej, či značka Hollywood so svojimi produktmi, permanentne inovovanými a s čoraz exotickejšími prísadami a vôňami budú svetu chutiť tak ako doteraz. Úspešní kuchári z iných častí sveta - napríklad Francúz Jean-Pierre Jeunet (režisér Amélie z Montmartru), alebo Číňan John Woo (Mission Impossible) - to dnes robia tak, že v Los Angeles sa nacucajú know-how, vytvoria si sieť stykov, a potom sa zasa vrátia domov. Tak, ako sa spievalo v jednom tridsať rokov starom plačlivom hite: Good old Hollywood is dying, good old Hollywood is crying, good old Hollywood is dead. Hollywood umiera, plače, umrel.
ANDREA PUKOVÁ
