David Wagner často hovorí „čo už“. Za jeho „čo už“ stojí nevyslovená veta: „Až také dôležité to zas nie je.“ Sedí niekde v berlínskom bare, hovorí tichým hlasom a snaží sa predovšetkým na nič neviazať. Hovorí, že má rád hudbu, aj klasiku, že ho ovplyvnili Schumannove a Schubertove romantické piesne a že je ťažké nájsť dnes primeranú formu, ako vyjadriť tú bolesť, tú prázdnotu. „Čo už.“

Tridsaťjedenročný David Wagner zožal pred troma rokmi veľkú chválu za svoju prvotinu Meine nachtblaue Hose (Moje ako noc modré nohavice). Jeho novou knihou je zbierka dvanástich poviedok. Tu nikto nehovorí „čo už“, ale všetci sa tak správajú. Jedna z najvydarenejších poviedok sa volá Der Wasserschaden (Poškodenie vodou). Rozpráva príbeh Hany, ktorá si vzala život tak, že sa najedla tabletiek z otcovej lekárne. Posadila sa do rodičovskej skrine a tam vypila veľa vody, aby jej lieky nezostali trčať v žalúdku. Tesne pred samovraždou navštívila v Paríži muža, ktorý poviedku rozpráva. O tom stretnutí nikto nič nevie. Muž naň spomína a pritom šoféruje, ide po okresnej ceste. To je celá poviedka.

K veľkým citom sa Wagnerove postavy nevedia vypnúť, unavene snívajú, visia na tom, čo bolo, ďalej je už len prázdno. Všetky poviedky majú podobný zvuk a všetky opisujú melancholický stav mysle ľudí, čo majú priveľa možností. Wagner tvrdí, že chcel túto knihu skomponovať ako hudobný album. „Čo už.“ Kniha Čo všetko chýba naozaj zachytáva tón generácie, ktorá mala od hradu z lega až po štúdium v zahraničí všetko.