Bývalý hádzanár Ante Kostelič sa snažil dať svojim deťom zmysluplnú životnú náplň. „Hoci sme nemali dosť peňazí, deti som vozil autom – mali sme starý žigulík – zo Záhrebu na tréningy do Rakúska. Aby sme vyšli s rozpočtom, museli sme škrtiť, kde sa len dalo. Trénovali sme, koľko sa len do oboch vmestilo. Potom sme sa najedli a zaľahli,“ zostručnil pri istej príležitosti Ante.
Zainteresovaní však vedia, koľko odriekania si museli Ivica s Janicou pretrpieť. Neraz to boli doslova sparťanské podmienky.
„Nepamätám si, že by sme niekedy mrzli od zimy. Otec bol vždy s nami, kým sme nezaspali,“ spomína na prienik do elity Janica. Kým budúce hviezdy spali zababušené v spacákoch, pod šírym nebom, hlava rodiny si odskočila do Bad Gasteinu, obyčajne do herne. Nie žeby bol Ante Kostelič náruživým hráčom, ale sem-tam sa mu vraj podarilo celkom slušne vylepšiť rodinný rozpočet. Až neskôr si mohli dovoliť karavan, prípadne lacnejší hotel – najmä pred pretekmi.
Na začiatku veľkého sna boli teda konzervy a studený odchov v prírode. Kosteličovci svojmu „hotelu“ vraveli Blue Sky. Modré nebo malo viac ako päť hviezdičiek, niekedy ich bolo vidno možno aj milión.
Dnes Anteho prirovnávajú k Richardovi Williamsovi, tenisovému „papá“ Venus a Sereny. Na rozdiel od Williamsa však Kostelič nikdy netrpel predstavou, že jeden televízny prenos môže byť návodom, ako dohnať vlastné dieťa k miliónom. Ante Kostelič chcel mať zo syna len športového šampióna. Paradoxom je, že naplnením jeho sna sa stala Janica, ktorá začala lyžovať „iba“ preto, že sa po svahoch spúšťal jej starší brat.
