Štefan Skrúcaný, herec: „Nie som bohvieaký lyžiar, do hôr zvyknem sprevádzať rodinu. Uprednostňujem súkromie, najmä v slovenských horách. Rozmýšľal som, či je to choroba z povolania a zistil som, že ani nie. Mnohé naše horské hotely a hlavne služby v nich sú totiž na katastrofálnej úrovni. Slováci nie a nie sa zbaviť toho socialistického ducha. Stále majú pocit, že niekomu robia poskoka, a pritom robia ľuďom službu, za ktorú predsa majú zaplatené. U nás je problém hlavne vo Vysokých Tatrách. Dovolím si povedať, že sú jednou veľkou národnou lúpežou. Vôbec sa nečudujem, že väčšina ľudí sa vyberie oveľa radšej do susedného Rakúska, kde sú ceny porovnateľné s našimi, ak nie nižšie. Tam vám znesú aj modré z neba. Myslím si, že chyba nie je v názve krajiny, ale v ľudoch. Tatry sú kopce, ktoré z jednej strany patria Poľsku a z druhej nám. My máme síce tú krajšiu časť, ale skapal v nej pes, naopak, v Zakopanom je permanentný turistický festival. To, ako my Slováci dokážeme plytvať národným pokladom, je svetovým unikátom, ktorý by si zaslúžil zápis do Guinnessovej knihy rekordov.“
Jakub Dvořák, dizajnér: „Už som vyskúšal dosť penziónov po Slovensku. Z mnohých ich majiteľov mám pocit, akoby im to niekto prikazoval. Akoby hotelierov nerobili z vlastnej vôle, ale ako nevyhnutné zlo. Podľa mňa je podnikanie na to, aby si človek udržal slobodu, nebol závislý od zamestnávateľa, finančných limitov, manažmentu atď. Aby mu peniaze umožňovali zariadiť si život po svojom. V podnikaní slovenských hotelierov či penzionierov mi vízia slobody úplne chýba. Ja sa bojím, že nemajú žiadnu víziu. Nechcú mať najtichší alebo najštýlovejší hotelík s najlepšou kuchyňou alebo s najkrajším výhľadom, oni proste majú penzión. Poskytujú službu, lebo sa to má, či dokonca musí, lebo nejaký európsky fond dal peniaze na rozvoj cestovného ruchu, za čo mohli postaviť betónové izbičky. Potom, samozrejme, neprekvapí, že svojich hostí nepovažujú za ľudí, ktorí im prinášajú ich osobnú slobodu, ale za súčasť onoho nevyhnutného zla. Okrem toho, že im chýba vízia, čo je vec dlhodobá, chýba im čo len krátky pohľad dopredu - ako môžem čakať, že sa do môjho penziónu hosť-zákazník vráti, keď sa k nemu správam ako k nutnému zlu?“
Rasťo Piško, humorista: „Nelyžoval som asi pätnásť rokov, takže s ubytovaním na horách veľké skúsenosti nemám. Nie som aktívny vyznávač zimných športov. Lyžovanie považujem za dosť nebezpečné. Bojím sa, že sa na kopci dolámem a potom budem vyradený z prevádzky.“
Jozef Vajda, herec: ,,Mojou srdcovou záležitosťou je hotel FIS na Štrbskom Plese. Pretože, aj keď sa nedalo práve lyžovať, majú v ňom pre športovcov pripravené celé zázemie. Telocvičňu, posilňovne, bazén, saunu… Pravda však je, že teraz som vo Vysokých Tatrách už dlhšie nebol, lebo na skutočnú lyžovačku sú tam dosť krátke trate, veľmi veľa ľudí, málo vlekov a naozaj je lepšie ísť kúsok za hranice, do Rakúska. Iste, sú aj niektoré menšie strediská v Nízkych Tatrách, kde je tiež výborná lyžovačka, ale tam zasa stále chýba kvalitnejšie hotelové ubytovanie. Hoci, našťastie, poznám už zopár súkromníkov, ktorí sa vo svojich penziónoch snažia vyjsť klientom v ústrety a rešpektujú, že môžu mať aj rôzne požiadavky. Teda, keby som zhrnul, osobne si sťažovať nemôžem, ale čo som počul od kolegov, kamarátov, máme v tomto smere na Slovensku stále čo doháňať – a navyše, ubytovanie a služby by mali byť aj finančne dostupnejšie.“
Zuzana Kocúriková, herečka: ,,Na Slovensku sme chodili lyžovať na rôzne miesta, ale posledné dva roky sme boli v rakúskych Alpách. V Kreischbergu, čo je z Bratislavy asi dve a pol hodiny autom – teda bližšie ako do Tatier – a určite sa tam chceme vrátiť. Bývali sme na súkromí, v jednej asi 400-ročnej kompletne zrekonštruovanej hospodárskej budove, ktorá patrila veľmi milému staršiemu manželskému páru. A poviem vám, že aj keby tam ani snehu nebolo, na ich raňajky nikdy nezabudnem. Fantázia! Pritom, keďže nejde o vychytenú lyžiarsku oblasť, cenovo je zhruba na rovnakej úrovni ako v Tatrách. Nuž a nech sa na mňa nikto nehnevá, takú starostlivosť o hostí, vynikajúco upravené trate, množstvo vlekov, som jednoducho na Slovensku nezažila. Nevraviac už napríklad o toaletách, ktorých v našich lyžiarskych strediskách nájdete minimum, či o reštauráciách, ktoré sú tu stále zúfalé. Jedálne lístky bez nápadu, s množstvom vyprážaných jedál, o ktorých sa dávno vie, že nie sú zdravé. A povedzte mi jedno. Kde vidíte u nás, tak ako v Rakúsku, personál, ktorý je usmiaty a vám dá pocítiť, že ste skutočne jeho hosťami?“ (ea, mk, bd)
