ILUSTRAČNÉ FOTO - TASR
la nám čitateľka Oľga.
Rada by vedela, ako sa s tým má zmieriť, či sa to vôbec dá, či nemá syna prehovárať, aby sa išiel liečiť.
Jej otázky sme uverejnili na internetovej stránke, kde na túto tému diskutovali naši čitatelia. Tu sú niektoré ich názory.
Poznám vo svojom okolí niekoľko homosexuálov a od nich viem, že matky to väčšinou znášali lepšie ako oni sami, keď prechádzali obdobím stresu z poznania toho, čo sú. Otcovia to znášajú omnoho ťažšie. Čo sa týka chorôb, ak to syn nebude preháňať a spať s každým, koho stretne na ulici, tak sa nemá prečo nakaziť.
*
Keby môj syn povedal, že je homosexuál, tak by som sa ho spýtal - no a? Nechápem ľudí, čo dokážu navždy stratiť svoje deti kvôli tomu, že sa im nepáči ich sexuálna orientácia. Povinosťou rodičov je vždy stáť pri svojich deťoch a pomôcť im, keď treba, a nie im zbytočne ubližovať.
*
Ono sa to ľahko hovorí bezdetným ľuďom vo veku 25 rokov, ale keď budeš mať päťdesiat a predstavovať si vnúčence, asi od šťastia neomdlieš, keď ti syn niečo takéto povie. Tým nechcem povedať, že by mi to na mojom synovi prekážalo.
*
Blahoželám k odvahe toho 22-ročného chalana. Ja mám 30 a kvôli tomu, že som homosexuál, som sa odsťahoval do USA. Všetci tu v mojom okolí to vedia, až na moju rodinu na Slovensku. Môj život je materiálne bezstarostný, kariéra úspešná – jediná vec, s ktorou som sa nevysporiadal, je moja rodina. Myslím si však, že naši to vedia a pasívne odmietajú o tom diskutovať. Takže prečo by som ja mal hádzať svoje bremeno na ich plecia a potom zase odísť za oceán? To by bolo len ubližovanie. Tej mame odkazujem, že čím skôr sa s tým vyrovná a akceptuje svojho syna, tým viac sa bude môcť tešiť z každého dňa s ním. Ona bude navždy jedinou ženou v jeho živote. Nikdy žiadna súťaž s nevestou. Nie je to ľahší život, ale môže byť aspoň taký dobrý a hodnotný ako u heterosexuálov. Žiadna liečba neexistuje, a živiť v sebe nádej na liek alebo terapiu je mrhanie časom.
*
Ja som povedal svojej mame presne v deň 18-tich narodenín, že som gay. A prekvapujúco to vzala dobre. Dodnes nemá problém, keď prídem domov s priateľom a dáme si pred ňou pusu.
*
Jeden môj kamarát bol pracovať v zahraničí, zistil, že je gay a našiel si tam svoju „životnú lásku“. Už sú spolu vyše dvoch rokov. Rodine to oznámil listami a telefonátmi. Keď prišiel po polroku aj s priateľom domov, jeho mama, jednoduchá dedinská žena, to zobrala neuveriteľne dobre a celá rodina (až na otca alkoholika, ktorým to vôbec nepohlo, lebo ho viac zaujíma fľaška) ho prijala späť takého, aký je. Aj dedina, kde sa všetci poznajú, to zobrala celkom dobre. Bol prekvapený, že ľudia predsa len vedia byť tolerantnejší, ako by to u nás očakával. Ale myslím si, že v meste, kde sú ľudia chladnejší a menej tolerantní, by tak dobre neobišiel. Teraz žije v zahraničí a mama ich už bola v ich spoločnej domácnosti na týždeň navštíviť.
*
Tri roky žijem s partnerom. Naše matky nás majú rady a otcovia sa snažia tiež. Ak vám syn povedal, že neplánuje život so ženou, tešte sa z jeho úprimnosti. Pochopiteľne, ak sa nudíte, zožiera vás stereotyp a chystáte sa zachrániť svet, doveďte tú myšlienku liečenia do konca.
*
Nezostáva vám nič iné, iba sa s tým zmieriť. Nepozerajte teraz len na seba, že vy to prežívate ťažko, vcíťte sa aj do myslenia vášho syna. Čo myslíte, prečo vám to povedal? No skrátka preto, lebo vás má rád a nechce nič pred vami skrývať, lebo vie, že ho milujete a podržíte ho. Verte mi, pre neho to nie je o nič ľahšie. Povedať niečo také rodine, chce veľa odvahy. Teraz musíte byť silná a pomôcť človeku, ktorého máte rada.
*
Pani Oľga, mali by ste byť rada, že syn neprišiel s tým, že je nekrofil či zoofil alebo, nedajbože, pedofil. Potom by som mal naozaj obavy. Každý z nás je predsa homosexuál – veď kto nemá rád sám seba.
*
Ak by sa mi moje dieťa priznalo, že je homosexuál, spýtam sa ho – no a? Mení sa tým niečo okrem faktu, že bude milovať to isté pohlavie, ako je ono? Pre mňa osobne by bolo horšie, keby mi povedalo, mama, mám epilepsiu, mám rakovinu. Akceptovala by som ho také, aké je, aj keď nepopieram, že je to pre rodiča šok. Niektorí sa s tým po čase vyrovnajú, iní nikdy. Dokonca si to dávajú za vinu, hoci to nemôžu ovplyvniť.
*
Neviem, či by mi to môj syn alebo dcéra mali odvahu povedať, pretože odmalička poznajú môj názor na tieto prírodné hybridy, mutanty alebo, inak povedané, hračky prírody. Len ten, kto je normálny rodič, sám nepostihnutý napríklad bisexualitou, vie, aká je to príšerná predstava, že jedného dňa by sa mal dozvedieť, že jeho syn, do ktorého vkladal všetky svoje nádeje je „pupuš“ alebo dcéra „lesba“. Tak ako si vraj líška radšej odhryzne nohu zachytenú do pasce, tak aj ja by som sa radšej zbavil takéhoto zvrhlíka, aj keby to bol pre mňa ten najťažší úder. Vždy by som sa však s tým vysporiadal relatívne ľahšie ako s predstavou prihriateho syna.
*
Nepatrím síce ku gay komunite, ale súhlasím, že by sa s tým rodič mal zmieriť a nechať to tak. Predpokladám, že sa to aj tak nezmení, a zbytočne to niekomu vyčítať. Som názoru, že každý si môže robiť to, čo chce, pokiaľ iným neubližuje.
*
Homosexualitu vnímam ako ťažké bremeno, s ktorým nie je vôbec ľahké žiť. Myslím si, že súčasná klíma klame homosexuálov, keď ich utvrdzuje v tom, že všetko je o.k. Nič nie je o.k. Každý človek s takýmto sklonom sa s tým vysporadúva v podstate po celý život, ale keď sa bude hovoriť, že takýto sklon je v poriadku, ide o zavádzanie.
