iou. Agnelli sa snažil expandovať za hranice polostrova, nie vždy však na to boli vhodné podmienky.
Francúzsky prezident Charles de Gaulle sa s hrôzou prizeral, ako Agnelli plánoval koncom 60. rokov vstúpiť do Citroenu. Pre napäté vzťahy však väčšina plánov krachla, Fiat neuspel ani pri holandskom Saabe, švédskom Volve a francúzskom Renaulte. Pohltil Lanciu, Ferrari a Alfu Romeo, ale márne túžil stať sa európskym General Motors. Irónia osudu spôsobila, že práve americká spoločnosť zachraňovala Fiat v roku 2000.
Pri naftovej kríze v roku 1973 si Avvocato uvedomil, že v automobilovom priemysle sa pohybuje na veľmi tenkom ľade, že je vystavený ťažko predvídateľným pádom a vzostupom. Rodinná holdingová spoločnosť IFI začala na jeho popud posúvať svojich pešiakov aj do iných odvetví. Agnelli investoval do stavebníctva, potravinárskych firiem, bánk, poisťovní i do zábavy.
V sedemdesiatych rokoch sa postaral o to, aby sa fiaty montovali aj v Bulharsku, Rumunsku, Poľsku, Juhoslávii - v sedemdesiatych rokoch bol v tomto smere medzi podnikateľmi priekopníkom.
