Ťažko určiť, ktoré z kníh o nemeckých koncentračných táboroch sú najotrasnejšie, lebo výpovede ľudí, čo prežili holokaust, sú otrasné všetky. Výnimkou nie je ani svedectvo Prima Leviho Je to človek?, vydané už roku 1947, no možno sa líši tým, že nevzniklo po odstupe času, ale bezprostredne po neľudskom zážitku, v dôsledku ktorého sa z pôvodného chemika stal taliansky spisovateľ.
Leviho prvotina čakala na preklad do slovenčiny vyše päťdesiat rokov a jej pokračovanie, napísané o niekoľko rokov neskôr, vyšlo v slovenskom preklade v tom istom nakladateľstve nedávno. Dokumentárne zápisky Prímerie (Agora, 2002, preložila Terézia Gašparíková) priamo nadväzujú na autorov debut a jeho témou je neuveriteľne dlhý a komplikovaný návrat talianskych väzňov z Osvienčimu domov. Tábor, v ktorom Leviho väznili od januára 1944, oslobodili Rusi v januári 1945, no hlavný aktér sa dostal do rodného Turína až 19. októbra. Čas medzi tým bol vyplnený množstvom dobrodružstiev, kuriozít a napätí, ako stvorených pre románový príbeh, ale, žiaľ, príliš reálnych na to, aby sa človek mohol bez určitého ostychu o nich vyjadrovať v literárnych kategóriách, lebo všetko je to - po nietzscheovsky povedané - menschliches, allzumenschliches, ľudské, príliš ľudské.
Vytúžená sloboda mala celkom iné podoby, ako očakávala táto pestrá zmes príslušníkov rozličných národov, zhromažďovaná tentoraz mimo koncentráku, strážená tentoraz ruskými vojakmi, podvyživená, zomierajúca od hladu a chladu takisto ako predtým, obmedzovaná v pohybe, no predsa len v inom postavení než dovtedy. Levi si s bystrozrakom jemu vlastným všíma svoje okolie a najmä veľkú skupinu Talianov, medzi ktorými sú nielen koncentráčnici, ale aj všelijaké podozrivé živly.
V tomto mikrosvete spoznáva skupinku ľudí mimoriadne schopných, keď ide o to, pozháňať niečo na jedenie, uskutočňovať výmenné obchody s ruskými vojakmi a Poliakmi alebo prosto nájsť spôsob, ako všetko čo s najmenšou ujmou prežiť. Leviho pozorovateľský talent by viedol nanajvýš k presným opisom, keby nemal zároveň dar psychologickej analýzy, ktorá mu umožňuje vykresľovať ľudí ako typy a charaktery, už ani nevraviac o zmysle pre humor, s akým traktuje tie najbizarnejšie príhody.
Osobitnú vrstvu rozprávania tvoria Leviho postrehy o Rusoch, o nevypočitateľnosti a nelogickosti ich činov na jednej strane a ich srdečnosti na strane druhej. Väzni nevedeli, kedy sa vrátia domov, presuny sem a tam ich znervózňovali, a keď sa konečne splnil ruský sľub, že ich železnicou zavezú do Odesy a odtiaľ dopravia loďou do Talianska, realita je iná: z Katovíc sa síce pohnú smerom na východ, no potom zrazu na sever. Nik nevie, kam ich vlastne vezú, dokonca rušňovodič odpovedá na túto otázku že tam, kam povedú koľajnice. Anabáza napokon pokračuje na juh do Besarábie cez Rumunsko, Maďarsko, Bratislavu, Rakúsko, Bavorsko do Talianska. Levi zobrazil povojnové udalosti svojho života umelecky bravúrne, obdivuhodná je nielen jeho vôľa k životu, ale aj hĺbka uvažovania o ňom. Tým krutejšie je pritom vedieť, že roku 1987 spáchal samovraždu. JOZEF BŽOCH
