Keď sa slobodná a samostatná Carrie Bradshawová, hlavná postava zo seriálu Sex v meste rozhodla prijať ponuku na sobáš, už to vyzeralo, že singles prestali byť v kurze. Ale scenáristi sa nakoniec predsa len spamätali a Carrie sa nástrahám manželského života úspešne vyhla. So svojimi, tiež slobodnými priateľkami, si aj naďalej užívava všetky výhody single-života. A že ich je neúrekom! Každý večer zábava v niektorom z vykričaných alebo aspoň drahých podnikov, búrlivé začiatky nových vzťahov, veľmi rýchle konce tých starých, voľnosť, žiadne kompromisy... Životy slobodných sú natoľko zábavné, že autori komediálnych seriálov v nich nachádzajú nevyčerpateľnú inšpiráciu. Na odovzdávaniach televíznych cien sa o prvenstvo bije Sex v meste so svojim najväčším konkurentom Priateľmi, a v tesnom závese im na päty dýcha cholerická Ally McBealová. Všetko seriály, ktorých hlavnými protagonistami sú práve ľudia žijúci osamote či opustene. Singles je pre šoubiznis výhodný artikel. Ibaže - realita nie je až taká vzdialená.

S ľuďmi žijúcimi singles si osobitné stretnutia dávať netreba. Sú všade dookola, aspoň v meste a najmä v slobodnom povolaní sa nepomýlite, keď si takmer o každom myslíte, že sa vracia do prázdneho bytu. Presviedčajú vás, že po nikom nastálo netúžia, správajú sa tak, že nikoho nehľadajú a nemôžete byť sklamaní, keď urobíte maximum, ale po zaujímavom rozhovore sa s vami rozlúčia bez štipky náznaku, že môžete dúfať... Prečo? Na objektívnu odpoveď si nikto netrúfa, ale individuálne - sú to ľudia, ktorí dali vedome prednosť kariére a vzťah je pre nich druhoradý, sú sklamaní a dúfajú, že menej budú trpieť bez nových pokusov a očakávaní, partnera si nevedia nájsť, ich nároky prevyšujú ponúkané chodiace možnosti.

"Praví singles" sú ľudia v strednom veku, ktorí žiju sami. Pribúda ich. Život bez partnera je spoločenský fenomén. Milióny týchto „sólistov" sa sústreďujú predovšetkým vo veľkých mestách. Pevné partnerstvo si želá 43 % mužov a len 25 % žien. Iba 9 %, predovšetkým starších ľudí, je považovaných za presvedčených singles.

Ako sa to stalo

V Európe sa trend "sám doma" objavil okolo roku 1965, u nás sa začal asi o pätnásť rokov neskôr. Individualizmus zmenil hodnoty - najväčším zmyslom života prestala byť rodina, manželstvo a výchova detí. Najdôležitejším sa stalo budovanie kariéry a osobnostný rast. Aj na konzervatívnom Slovensku s tradičnými hodnotami. Ľudia sa nielenže nesobášia, ale ani spolu nežijú, čo znamená, že sa len tak ľahko nerozhodnú ani pre dieťa - a pôrodnosť klesá.

Život osamote je pre niekoho známkou egoizmu, pre niekoho zodpovednosti. Zakladanie rodín začína byť luxusom, počty hovoria, že život bude jednoduchší, ak si rodinu založíme, až keď budeme niečo mať. Túto situáciu označuje sociologička Magdalena Piscová za posúvanie štartovacích čiar. Kým v minulosti sa štartovacie čiary manželstva, kariéry a rodičovstva stretávali a vytvárali veľké napätie a vysoké nároky, v súčasnosti sa na prvé miesto sa dostáva štart kariéry a až oveľa neskôr (ak vôbec) štart manželského a rodičovského života.

Odzvonilo manželstvu?

Už v roku 1937 narábali sociológovia s predpokladom, že manželstvo nebude v našej dobe vôbec existovať. Predsa však má táto inštitúcia aj v súčasnosti svojich priaznivcov. Podľa doktorky Piscovej manželstvo so svojou funkciou prežije všetky štrukturálne zmeny, ale singlovia a ich životný štýl nie sú zanedbateľní ani počtom ani vplyvom. Dokazuje to ich stúpajúci trend.

Akí sa zdajú

Singles sú pre tých, ktorí nimi nie sú, buď symbolom chladu, izolácie a zániku všetkých sociálnych vzťahov, alebo zosobňujú samostatnosť, individualitu, bezstarostnosť a bezhraničnú slobodu. Zaujímajú sa o nich aj vedci, lebo v nich vidia seizmograf spoločenského vývoja. Singles prezrádzajú veľa o nádejách a obavách ľudí dnešných čias.

Dobrovoľne samy sú radšej ženy

Presne definovať sa singlovia nedajú a na Slovensku nie je ani termín, ktorý by takýto stav označoval. Rozdeliť by sa dali všelijako - na mužov a ženy, bezdetných a s deťmi, na dobrovoľných a nedobrovoľných.

Dobrovoľných a presvedčených singles je len veľmi málo. Ženy sú sólo radšej ako muži - stály partnerský vzťah si želá zhruba tretina viac mužov ako žien. Aby si nahradili fungujúcu rodinu, vytvárajú si okolo seba záchrannú sieť priateľov a známych. V čase núdze sa nespoliehajú na partnera, ale na priateľov. Sú odborníkmi na budovanie spleti vzťahov, venujú tomu veľa času, úsilia a trpezlivosti. Do istej miery im to stačí. Problém nastane, ak dlhodobo ochorejú alebo majú finančné ťažkosti.

Dobrovoľní singles pestujú príležitostný sex, niektorí vyhľadávajú len anonymný. Robia si program a vrhajú do rôznych aktivít - predplatia si semináre o víne, hoci už po dvoch pohárikoch ich páli záha. Napriek morskej chorobe sa plavia po Stredozemnom mori...

Uvedomujú si výhody aj nevýhody samostatného života. A výhody prevyšujú. Pochvaľujú si slobodu v rozhodovaní, minimálnu nutnosť kompromisov a čas na seba, priateľov a záujmy.

Rozum verzus cit

Aj u nich je však vždy prítomná dilema rozumu a citu. Rozum sa dožaduje nezávislosti a spontánnosti, srdce túži po zázemí. Spoliehajú sa, že raz sa predsa ešte len zamilujú, ale zo strachu pred stratou a bolesťou sa tomuto riziku vyhýbajú. Uspokojujú sa s náhradnými svetmi, ktoré si dokážu sami kontrolovať.

"Navyše, mnohí sa už nedokážu svojho pôvodne slobodne zvoleného modelu života vzdať a vybudovať si vzťah," hovorí nemecký sociológ Hitzler. Z pôvodnej „oddychovej prestávky" po stroskotanej láske sa často vyvinie stabilná forma života. Podľa štatistík takmer polovica zostáva bez partnera dlhšie ako 6 rokov. Mnohí však aj navždy.

Nedobrovoľne osamelí

Singels majú vo všeobecnosti veľa kontaktov, priateľov aj známych. Denne sú pripravení zoznámiť sa s ďalšími novými kamarátmi. Nešťastnými sa stávajú, ak prestanú mať pôžitok z nových tvárí vo svojom okolí. Kto sa už len bude tešiť z piatich nových známych, keď hľadá iba jedného, jediného, toho pravého.

Sú však aj nedobrovoľní singlovia, ktorí nikdy netúžili žiť sami. Ak si aj na svoj status zvykli, nepovažujú sa za šťastných. Sú nielen sami, ale aj osamelí. Môžu mať naplnené všetky potreby, ale za najväčšiu hodnotu aj tak považujú mať pri sebe partnera. Ak sa nedarí nájsť ho, pomáha aspoň spriaznená duša. Niektorí však majú s nadväzovaním kontaktov také problémy, že musia vyhľadať odbornú pomoc.

Psychologička Eva Krížiková pracuje v poradenskom centre práve s takými singlami, ktorí sa cítia osamelí, ale sami s týmto stavom nevedia nič urobiť. „Väčšinou je chyba v detstve. Na skupinových terapiách sa snažíme, aby si naši klienti spomenuli, čo ich v tom období trápilo. Ľudia si svoje nevyriešené a nenaplnené situácie z detstva nosia v sebe po celý život a mnohé z nich môžu byť príčinou ich neschopnosti fungovania v sociálnej oblasti." Odhaľovanie príčin môže byť bolestivé, ale ich vyriešenie pomôže skvalitneniu života. „Naši klienti sa vo svojej osamelosti síce cítia bezpečne, ale uvedomujú si, že neprežívajú naozaj zmysluplný život. Chceme, aby pochopili svoju hodnotu, zvýšili si sebavedomie a s takýmto poznaním ľahšie riešili životné situácie, napríklad aj v hľadaní partnerov," dodáva doktorka Krížiková.

Rada na zlato

V biznise točiacom sa okolo často dobre zarábajúcich singlov pracujú tisícky ľudí, poskytujúcich špeciálne služby. Zoznamovacie agentúry a agentúry ponúkajúce aktivity na voľný čas organizujú romantiku a zábavu v kruhu rovnako naladených. Súkromné televízne a rozhlasové stanice kontaktujú osamelé srdcia, osvetové inštitúcie učia, ako žiť naplneným životom aj bez partnera.

Thorsten Werges si všimol medzeru na trhu už pred piatimi rokmi a v Bonne založil agentúru, v ktorej nájdete program ako pre pop-hviezdu: poradia oblečenie, imidž aj sebaprezentáciu. Sociológ Hradil je však presvedčený, že nadväzovanie vzťahov zriedkavo stroskotá na vonkajškových nedostatkoch, dôvod je skôr ten, že väčšina nechce pristúpiť kompromisy.

Je to vôbec normálne?

Každá forma sociálneho fungovania má svoje výhody aj nevýhody a jej výber je na rozhodnutí každého z nás. Väčšinou však platí, že chceme to, čo nemáme. Aj tí najzarytejší singlovia občas zatúžia po partnerstve a zadaní zase naopak so závisťou pokukávajú po svojich singles známych, ktorí sa nemusia ohliadať na potreby partnerov či detí. Dá sa len ťažko posúdiť, čo je v tomto prípade normálne. Koľko ľudí, toľko chutí. Ak by sme sa však na to pozreli štatisticky, na Slovensku je za „normálny stav" považovaný život v páre. Význam manželstva a rodiny zdôrazňuje aj cirkev, ktorá si tu už štandardne udržiava vysokú mieru dôveryhodnosti. Je preto viac ako pravdepodobné, že singlovia sa budú aj naďalej stretávať s nechápavými pohľadmi a dotieravými otázkami: „Kedy sa už konečne vydáš/oženíš?" Bridget Jonesová by o tom mohla rozprávať... A hoci ona svoj lov na „pána správneho" úspešne zavŕšila, v druhom diele knihy ich spolužitie už nebolo ani zďaleka také ideálne. A ktovie, v treťom dieli bude možno milá Bridget už zase single.

*************

Carrie Bradshawová radí

Slováci za najdôležitejšie pre šťastné manželstvo považujú: vzájomnú úctu a uznanie, vernosť, porozumenie a znášanlivosť, deti. Carrie Bradshawová zo seriálu Sex v meste, ktorá sa manželstva bojí ako čert kríža, tvrdí, že nasadením obrúčok sa rovnako môže zmeniť všetko ako aj nič. Obidve alternatívy považuje za desivé a v kontexte svojho singlovského pohľadu na svet radí, že keď vám to s niekým klape, neberte si ho.

Syndróm LAT

Niekde medzi singlami a zadanými sa vyskytuje kategória, ktorá ma v Holandsku vlastné označenie - LAT (Living alone together). Patria do nej ľudia, ktorí sa nechcú vzdať výhod života singlov a definitívne sa zaviazať, ale zároveň k šťastiu potrebujú partnera. Žijú v páre, ale bývajú samostatne. Odpadávajú riešenia každodenných záležitosti, ktoré bývajú jedným z najčastejších dôvodov hádok. Partneri si rýchlo nezovšednejú a rutina sa objaví len sporadicky. Takýto spôsob fungovania je však možný len pod podmienkou, že pár disponuje poriadnou dávkou vzájomnej dôvery a je dostatočne solventný. Problém sa vyskytne v momente, keď sa LAT-pár rozhodne mať dieťa. Vtedy zväčša prechádzajú do štandardného partnerského zväzku, alebo dieťa pendluje medzi rodičmi - opäť so všetkými výhodami a nevýhodami dvojitého domova.

Istá mutácia syndrómu LAT postihuje aj mladých ľudí, ktorí nemajú prostriedky na vlastné bývanie, naďalej okupujú príbytky svojich rodičov a oddelené domácnosti sú skôr východiskom z núdze ako dobrovoľným riešením.

*****************

Štatistika

*V roku 1960 uzavrelo sobáš na tisíc obyvateľov 8,1 obyvateľa, v roku 1980 už len 7,9 a v roku 2001 4,4 obyvateľa.

Rozvodovosť zase naopak výrazne stúpala a narástla z 0,58 na tisíc obyvateľov v roku 1960 až na 1,82 obyvateľa v roku 2001.

Nikoho zrejme neprekvapí, že obdobný trend sa odrazil aj na pôrodnosti a prirodzený prírastok (rozdiel medzi živonarodenými a zomrelými) od roku 1960 klesol zo 14,2 na tisíc obyvateľov až na 0,2 obyvateľa v roku 2001.

*Podľa medzinárodného výskumu Sociologického ústavu SAV a Ústavu pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom úrade si 32 percent opýtaných Slovákov myslí, že je úplne v poriadku, ak pár žije spolu bez úmyslu manželstva vyše 82 percent považuje žiadne manželstvo za lepšie ako zlé manželstvo. Iste, je na individuálnom posúdení, ktoré manželstvo je zlé, ale vo všeobecnosti platí, že ľudia nemienia kŕčovito zotrvávať v nefungujúcom zväzku a slobodný život prestáva byť takým veľkým strašiakom.

*V porovnaní s inými európskymi krajinami sme v štýle single ešte stále len začiatočníci. V roku 2000 si len 11 percent Slovákov myslelo, že manželstvo je zastaraná inštitúcia, vo Francúzsku sa s týmto názorom stotožnilo až 36 percent.

*Ľudia si šťastie spájajú zväčša so vzťahom. Výnimku tvoria akurát obyvatelia Severného Írska - len šesť percent si myslí šťastie rovná sa vzťah, naopak v Grécku je to 55 percent ľudí.

A slobodná matka? Najmenší problém s nimi majú Islanďania - 82 percent nemá proti takému stavu nič, na Slovensku je to 23 percent a najmenšie sympatie k nim majú na Malte - len 15 percent.

Prekliata sloboda!

Trpiteľky, alebo žiarivé príklady emancipácie?

Na britský film Denník Bridget Jonesovej o nešťastnej a nemilovanej mladej žene, ktorá si konečne uloví manžela, sa feministicky orientované filmové kritičky nahnevane vrhli. Takto naservírovaný obraz ženy už dávno nezodpovedá realite, kričali. Z ich progresívneho uhľa pohľadu sú sólo-ženy žiarivé nositeľky emancipácie.

Pracovne úspešné ženy nie sú odkázané na to, aby si upevňovali sebavedomie partnerskými vzťahmi. Muži sú im na pobavenie a deti pripadajú do úvahy, len ak neohrozujú kariéru. Tradičné názory, že ženskými prioritami by mal byť vydaj a rodenie detí, sú im na posmech.

Francúzsky sociológ Claude Kaufmann nie je antifeminista, ale oponuje im. Tvrdí, že napredovanie nezávislých žien sa jednoducho nedá zastaviť, avšak z toho, čo počul vo svojej praxi, je zhrozený. Na singlov má jasný názor: Volajú o pomoc! To, že niektorí napriek všetkému ostávajú sami, považuje čiastočne za náhodu a čiastočne za následok istého charakterového sklonu. Paradoxné je, že ženy, ktoré žijú sólo majú buď príliš malé alebo príliš veľké sebavedomie.

Najčastejšie príčiny, prečo ostali ženy samy

* príliš vysoké nároky, ktoré im reálny mužský svet nemôže poskytnúť

* dlhé obdobie vzdelávania a výrazné preferovanie kariéry vo vlastnom hodnotovom rebríčku spôsobuje, že keď sa začnú zaoberať myšlienkou na manželstvo a založenie rodiny, nie sú už najmladšie

* pre väčšinu mužov, ktorí by ešte prichádzali do úvahy, sú príliš vzdelané a samostané. Stávajú sa z núdze milenkami. Pre ženatého muža predstavujú sólo ženy "ideálnu obeť".

* mnohé si navyše nasadia „pancier" spokojnosti a blaženosti. Tvária sa, že sú silné a tvária sa príliš sebaisto, takže pôsobia zastrašujúco.

ANKETA
Prečo žijem sám/sama?

František Mikloško (politik, 56 rokov, slobodný, bezdetný)

Každý má svoj osud a môj bol taký, že som sa neoženil. Nachádzal som sa v istých okolnostiach, udalostiach, v istom okruhu ľudí a pri tom ubehol ten najlepší čas. Stalo sa to nejako samozrejme a spontánne. Vymenúvať pozitíva a negatíva je ako hovoriť frázy typu zle je, že mi niekto nevyperie a nenavarí, a dobre, že ma nikto nesekíruje. Ja som voči týmto frázam imúnny. Hovorí sa, že dobre je byť slobodnému zamladi, ale horšie na staré kolená. Tak som plný očakávania, či to bude pravda.

Kristína (novinárka, 40 rokov, slobodná, bezdetná)

Od detstva mám pomýlené hodnoty. Nikdy som si nepredstavovala, že sa vydám ani že budem s niekým žiť. Navyše, za mlada sa mi v súlade s existencializmom zdalo byť maximálne nezodpovedné privádzať na tento svet deti. Najdôležitejšia sa mi videla práca - nie kariéra, ale sebarealizácia. A ešte som aj príliš naviazaná na svoju pôvodnú rodinu. Pre mňa bolo prirodzené neuprednostniť iné vzťahy, o ktoré som ani nestála. Nuž, a keď sa mi začalo cnieť za mužskou spoločnosťou, na to, aby som sa rozhodla s niekým zdieľať môj byt, som bola už príliš náročná, príliš sklamaná cudzími vzťahmi a príliš neveriaca. A stále je tu tá milovaná práca a moje ja. Ktoré bude radšej samé, ako s niekým len tak a len preto, aby nebolo samé. Dôstojnosť nadovšetko. Aj keď je to občas choré.

René Parák (marketingový riaditeľ Jasná - Nízke Tatry, a. s, 29 rokov, slobodný, bezdetný, 10 rokov žije sám)

Ale veď ja nežijem sám, je nás niekoľko a niekedy až priveľa - by mala byť klasická odpoveď blíženca. (Smiech.) Poznám príliš veľa "fungujúcich" spolunažívaní, ktoré vznikajú len z panického strachu zo samoty alebo z nezmyselného pocitu odchádzajúceho "posledného vlaku". Tie napokon zväčša končia tak, že sa bývalí partneri predstavujú ako spolubývajúci. Nie som skeptik spoločnej domácnosti, ale nemám potrebu byť v nej za každú cenu. V princípe si myslím, že zmyslom života nie je byť šťastný s niekým, ale byť šťastný. Som liberál, a preto nechcem nikomu vnucovať predstavu šťastia podľa akýchkoľvek šablón. Neberiem single existenciu ako zmysel života, na to mam asi ešte dosť málo rokov, ale vážim si sám seba a som k sebe úprimný.

Roman Ferstl (fotograf, 38 rokov, jedno dieťa, 8 rokov žije sám)

Podstata môjho rozhodnutia pre sólo život prišla v dospelosti a až vo vlastnom vzťahu, ale pramení z detstva. Jednoducho som si časom uvedomil, že lepšie je zo vzťahu odísť ako žiť v kompletnom, ale nefungujúcom manželstve. Medzitým som zistil, že sa mi takto lepšie pracuje. To neznamená, že by som definitívne zavrhol možnosť života vo dvojici, ale musel by fungovať podľa úplne iných pravidiel, aké prináša manželstvo. Vzťah by mal byť založený na vzájomnej dôvere, ktorá nedeformuje slobodnú vôľu každého z dvojice, a nie na prežitom princípe manželstva - byť spolu stále a za každú cenu.

Hana (novinárka, 30 rokov, rozvedená, 2 deti, sama žije 7 rokov)

Po poslednom vzťahu som si chcela dať prestávku a zapáčilo sa mi byť sólo. Novému vzťahu by som nedala šancu aj preto, že hoci nie som žiarlivá, mám panickú hrôzu z nevery. Z tej všetkej túžby po slobode som sa z nej stala neslobodná - v mojom byte som voči novým elementom neprispôsobivá a neznášanlivá. Myslím si však, že deťom je lepšie, keď ich nekonfrontujem so žiadnym partnerom. Z čoho niekedy vyplýva neznesiteľný tlak zodpovednosti za ne a pocit zlyhávania vo finančnom zabezpečení a prítomnosti pri nich.

Autor: NATÁLIA GUZIKIEWICZOVÁ