Marcel, domáci pán, je mŕtvy. Leží vystretý na posteli s nožom v chrbte. Vražda sa objaví hneď po prvých štyroch, piatich minútach a mŕtvola sa mihne na plátne kratučký okamih. Až do konca príbehu je jediným mužom, ktorého tu vidíme. Herec - ak je vôbec uvedený - figuruje už len na okamih, možno pri záverečných titulkoch. Napriek tomu je stále prítomný, v hlavách, dušiach a srdciach ôsmich žien. Hlava rodiny: manžel, otec a svokor, zať, švagor, brat, milenec a zamestnávateľ. A za kulisami drží nitky ďalší muž - Francois Ozon.
Krvavým aktom vraždy otvoril tento nádherný dámsky blázinec na motívy divadelnej hry Roberta Thomasa. Sme uprostred päťdesiatych rokov v Marcelovej vile na vidieku. Sú Vianoce, krajina je pod snehom, telefónny kábel prestrihnutý, auto nefunguje. Pomoc, polícia, ani Hercule Poirot sa teda nemôžu dostaviť. Postavy trčia v obývačke, hádajú a podozrievajú sa navzájom: Ktorá z nich vraždila? Postupne začína byť jasné, že to mohla byť každá. Každá mala motív.
Marcelova snobská elegantná manželka sa teší na jeho majetok. No neskôr sa ukáže, že jeho firmu pred krachom zachránili len akcie jej staručkej matky Mamy, ktorá s nimi žije v jednom dome, na invalidnom vozíčku. Mladšej, nevydatej sestre Gaby, Marcel neustále hrozil vyhadzovom. Jeho vlastná sestra Pierrette, ľahkomyseľná kráska, sa ním dala živiť. A zvodná slúžtička mala s Marcelom aféru. Len čierna Chanel, čo vedie domácnosť, a dve ich dcéry - Suzon a Catherine - sa zdajú byť bez poškvrny. Ale aj pri nich narazíme na tajomstvá.
Každá prizná len toľko, koľko od nej tie druhé vyňuchajú, a vzápätí je tu ďalšie odhalenie. Vtipné dialógy, bremená citov a dôvody na vraždu roztáčajú kolotoč neuróz. Chamtivosť, závisť, žiarlivosť, narcizmus, incest, potrat, lesbická láska - pánboh si musí zapchať uši.
A hoci dej pripomína Agathu Christie, detektívka je iba nálepkou na tomto farbami hýriacom vejári vzťahov. Scéna je ako z ľahkých komédií, občas takmer počujete škrípanie javiskových dosiek. Princíp vyberanej osmičky je vďačný, ich výstupy sú ľahké, duchaplné a zároveň divadelné. Osem dám hrá bulvár, tancuje a spieva v nádhernom štýle minulosti, s komickými aj patetickými pointami. A, samozrejme, je to tiež dráma o láske. Catherine Deneuveová to berie športovo a váľa sa v opojení z práve objaveného ľúbostného vzplanutia s Fanny Ardantovou po koberci. „Nie som si istá, či Francois Ozon má rád ženy,“ poznamenala Deneuveová, „v každom prípade má rád herečky.“
Pesničky odkazujú na idylické muzikály a sýte farby na melodrámy Douglasa Sirka. Dekoratívne kvety mrazu na okenných tabuliach citujú Alfreda Hitchcocka. A predovšetkým si tu Ozon uctil svoj vzor, láskou posadnutého bisexuála Rainera Wernera Fassbindera. A osem hviezd tu miestami veľkolepo paroduje klasické divy. Sarkastický filmový koktail, suverénne pretrepaný.
