Anton Baláž (1943) pokračuje románom Krajina zabudnutia (Slovenský spisovateľ) v tradícii, ktorú sám pred niekoľkými desaťročiami do slovenskej prózy zaviedol: v epicko-dokumentárnom zobrazovaní udalostí časovo dosť vzdialených, no ešte stále žijúcich v pamäti mnohých súčasníkov, pričom tento typ prózy sa nedá označiť za historický. Takto písal o SNP (Sen pivníc, 1977), o takzvanom prevýchovnom tábore pre prostitútky (Tábor padlých žien, 1993), o socialistickom združstevňovaní, o „budovaní šťastných zajtrajškov“. Dve Balážove knihy boli dokonca sfilmované.

V Balážovej románovej bibliografii však nájdeme aj viacero gýčov či nevydarených diel - napríklad Kým žiješ, miluj, 1995, lebo autor často „lapá“ čitateľa a používa grify, ktoré nezodpovedajú esteticky komponovanej próze.

Aj Krajina zabudnutia kotví v slovenskej histórii; jej dej situoval Baláž do obdobia niekoľkých rokov po vojne. Román sa zameriava na organizovanie vysťahovalectva židovských občanov, čo prežili holokaust, a keď vznikol štát Izrael a na Slovensko sa nenápadne vracia antisemitizmus, chcú natrvalo odísť do novej vlasti. Nad touto rozsiahlou akciou sa však pomaly začínajú sťahovať mraky, lebo v Maďarsku sa rozbieha vykonštruovaný proces s Rajkom a tamojší židia utekajú zo strachu na Slovensko, aby sa pripojili k slovenským, ešte legálnym transportom. Organizuje ich Palestínsky úrad v Bratislave a bývalá väzenkyňa z Osvienčimu Mirjam. Tá sa v Bratislave stretne s priateľkou z koncentráku Ernou, ktorá tiež ušla z Budapešti, lebo ju okrem iného nútili svedčiť proti Rajkovi.

Baláž je zarytý realista: vychádza z historických faktov a bohato ich využíva, no ako románopisec snuje okolo nich alebo pomocou nich všelijaké príbehy, vymýšľa zápletky a konflikty, ktoré môžu, ale ani nemusia mať racionálne jadro, prípadne slúžia len na posúvanie deja. Niekde je to mechanické, niekde organické. Takto si potreboval včleniť do udalostí aj jednu kurióznu postavu, zohrávajúcu síce dôležitú úlohu, no jej existencia musí vyvolať u súdneho čitateľa pochybnosti. Je to bývalý potulný fotograf Jakub, ktorého získa komunistický režim, umožní mu vernisáž „budovateľských“ fotografií, ba dokonca mu pridelí ateliér (!), ale s podmienkou, že ateliér musí byť vždy prístupný takzvaným umeleckým inšpektorom, rozumej eštebákom. Sledujú nielen fotografa (aj ho uväznia), ale i celý priebeh vysťahovalectva, jeho organizátorov, vedúceho Palestínskeho úradu a niektorých exponovaných jednotlivcov.

K najsilnejším pasážam knihy patria tie, v ktorých si postavy pripomínajú koncentrák, smrť blízkych, útrapy v iných transportoch a hľadajú novú identitu, nevdojak porovnávajú momentálnu situáciu, keď na rozdiel od predošlých rokov musia teraz dokazovať, že sú židia, ak sa chcú vysťahovať. Do toho sa mieša dobová antisemitská propaganda o vyvážaní zlata, peňazí a šperkov. Kruté paradoxy oných čias vyznievajú ako mravné memento.

V erotických scénach z ateliéru sa Baláž usiloval zasa ukázať, ako si mladé zachránené ženy nevedia zvyknúť na inú funkciu vlastných tiel, ktoré boli v koncentráku iba predmetom utrpenia a ponižovania. Baláž sa miestami nevyhol sentimentalizmu, miestami mrhá dialógmi aj tam, kde by stačil len opis. Jeho text je preplnený židovskými reáliami vrátane hebrejských viet, čo svedčí o tom, že autor sa na písanie tejto knihy, ktorú by si mala prečítať najmä mladá generácia, dôkladne pripravoval.

(Autor je literárny kritik)