Na kopcoch vysoké strážne veže, plot z ostnatých drôtov, okolo neho káble. Ukrajina je od Slovenska oddelená tonami železa. No nepomáha. Prevádzači k nám z Ukrajiny napriek plotu a vyhláseniam politikov či policajtov o dobre stráženej hranici prevádzajú stovky nelegálnych migrantov.
Prejsť cez hranicu – samozrejme, nelegálne mimo hraničného priechodu – sa nám podarilo bez problémov. Dvakrát na Ukrajinu a dvakrát späť. Ostrých mužov zákona so samopalmi na pleciach nebolo. Pri celodennej turistike po hraničnom území Ukrajiny a Slovenska a po ukrajinských aj našich prihraničných dedinách nebolo vidno ani jedného policajta či vojaka strážiaceho čiaru.
***
„Odtiaľ nelegálni imigranti neprichádzajú. Zložky, ktoré chránia hranice, musia podstatne väčšiu pozornosť venovať hraniciam, odkiaľ títo ľudia prichádzajú. Napríklad úroveň ochrany východnej hranice sa už veľmi blíži k požiadavkám Európskej únie,“ povedal minister vnútra Ivan Šimko, keď sa ukázalo, že cez česko-slovenskú hranicu sa dá korzovať bez toho, aby sa objavil čo len jeden pohraničiar.
Ako to naozaj vyzerá na východnej hranici medzi Ukrajinou a Slovenskom, ktorá meria 92 kilometrov?
„Naši vojaci hranicu dobre strážia. Chodia aj do lesa. Je tam plot, a keď sa ho dotknete, hneď im signalizuje, že tam niekto je. Pozerajú ďalekohľadmi,“ tvrdí spoza plota záhradky v Ruskom Hrabovci staršia pani.
„Koľko je odtiaľto k hranici?“
„Asi štyri kilometre. Najprv popri potoku a potom hore.“
„Prevádzajú cez kopce migrantov?“
„Tade cez plot neprejdú, určite neprevádzajú.“
„A kade ich teda prevádzajú, veď plot je po celej hranici?“
„Neviem. Niekade asi áno.“
Asfaltka, ktorá vedie poza Ruský Hrabovec k vrchu Diel, sa postupne mení na poľnú cestu. Po pasienkoch nad potokom sa preháňa traktor a obracia seno. Mladý traktorista ochotne ukazuje cestu k hranici: „Za tými stromami odbočíte nahor doľava a odtiaľ ešte možno dva kilometre.“ Na otázky, či aj hore na kopci sú ploty, či vidno hraničné kamene a či sa dá prejsť na Ukrajinu, odpovedal: „Plot tam je, ale nič viac neviem, ešte som pri ňom nebol.“
Lúka na kopci je zarastená vysokou trávou. V nej sa vynímajú betónové stĺpy – hraničné kamene. Dva metre vysoké, natreté národnými farbami. Päťdesiat metrov za nimi na ukrajinskej strane stojí plot z ostnatých drôtov, ktorý sa na vrchu rozdvojuje. Aby sa nedal preliezť. Popri plote je vyšliapaný chodníček, podobný je aj v neutrálnom pásme medzi hraničnými kameňmi. Po nich by mali chodiť pohraničiari.
Po plote sa vinú káble, ale elektrina v nich už asi dávno neprúdi. Ostnaté drôty sú k dreveným stĺpom pribité klincami. Nie je problém vreckovým nožíkom klince vytiahnuť, urobiť si v plote otvor a prejsť na Ukrajinu. Pohraničiarov nikde, a hoci z vysokých kopcov majú lúku ako na dlani, evidentne na ňu nepozerajú. Ak na hranici vôbec nejakí sú. Asi kilometer od plota sa v doline objavuje prvá ukrajinská dedina – Zavosyno. Najskôr polia, kostolná veža a potom aj strechy domov.
Zavosyno – množstvo políčok, prázdna škola, cesta bez asfaltu, pár domov. „Tu väčšina ľudí žije z toho, čo si vypestuje,“ hovorí muž, ktorý tlačí hore dedinou bicykel. „Vidíte, všade okolo sú na poliach ľudia, nie sú v robote.“ Ukrajinské dievčatko sa zdraví typicky slovenským – „Dobrý deň“. Úzka asfaltka sa končí pri začiatku dediny. Medzi domami je len prašná cesta. Pri domoch postávajú kone, pobehujú sliepky.
Cesta späť na Slovensko do dediny Inovce sa dá absolvovať z Ukrajiny po lesnej cestičke. Prevádzači môžu doviezť svojich klientov za dedinu a odtiaľ ich cez strmý kopec Priečna priviesť pešo k hraniciam. Po mierne únavnom šliapaní do kopca najskôr po poľnej, potom po lesnej ceste sa objavuje plot z ostnatých drôtov. Vstup na Slovensko po tejto trase však bol náročnejší. Stĺpy na plote sú v lese zachovalejšie, vytiahnuť klince a urobiť otvor na prelezenie je oveľa prácnejšie. No keďže pohraničníkov nikde nevidno, pasovanie sa s plotom môže byť pokojne aj hlučnejšie a dlhšie.
Stretnúť pohraničníka sa nepodarilo ani pri druhom nelegálnom prekročení hranice na Ukrajinu a späť. Prejsť zdanlivo neprekonateľný plot je hračka, a tak sa aj v prípade ukrajinsko-slovenskej hranice dá povedať – prevádzači majú neuveriteľne ľahkú prácu. Ľudia môžu aj na východnej hranici korzovať, ako sa im zapáči. Ploty už dávno neplnia svoj účel, prieseky lesom sú zarastené, členitý terén nahráva prevádzačom, pohraničníci majú biednu techniku a je ich žalostne málo. Prejsť hranicou a prekonať železnú oponu v podobe plota sa dá v lese, ako aj na lúke.
***
Pred dvoma rokmi vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner povedal, že prevádzači, ktorí prepašovávali nelegálnych migrantov v noci, si ďalekohľadmi na nočné videnie zistili, či je v ich okolí hliadka. Ak ju nemohli obísť, používali často fintu – volavku. Dopredu vyslali skupinu, ktorú obetovali. Tá zamestnala policajtov a za ňou nasledovala väčšia skupina.
Na čiaru často nasadzujú aj vojakov slúžiacich základnú vojenskú službu vo vojskách hraničnej polície. Niektorí z nich využili službu na oboznámenie sa s terénom, taktikou hliadok a po skončení vojenčiny sa dali k prevádzačom. Okrem toho sú prevádzači údajne ochotní zaplatiť aj päťdesiattisíc korún za plán služieb policajtov na hraničnom oddelení.
Po našich skúsenostiach sa dá jednoznačne povedať, že prevádzači veľmi špekulovať nemusia. Ak čiaru medzi Ukrajinou a Slovenskom prekročí dvakrát tam a dvakrát naspäť bez najmenších problémov človek, ktorý vôbec nepozná terén a nemá žiadnu špeciálnu techniku, pokojne sa dá povedať: východná hranica je strážená rovnako slabo ako všetky ostatné.
RICHARD FILIPKO
