O trištvrte na sedem štartuje zo žilinskej stanice súprava dvoch vagónov, ktoré čosi pamätajú. Sedí v nich asi 15-20 cestujúcich. Niektorí dospávajú, partia chlapov sa púšťa do rozhovoru. Na pretras prídu aj chystané zmeny v doprave. Premýšľajú, ako budú cestovať, keď im zrušia vlak. Vagón stíchne v Lietavskej Lúčke, keď chlapi vystúpia. Vyzerajú, že mieria do cementárne. Vlak, ktorý chodí v tom istom čase z Rajca do Žiliny, je oveľa plnší.
Po štyridsiatich piatich minútach sa lokálka ocitne na konečnej v Rajci. Na okienku pokladnice na cestujúcich apelujú z okopírovaného listu železniční odborári slovami: „Cestujúci, nedajte si vziať svoju regionálnu trať.“
Prečo motorový vláčik získal meno Rajecká Anča, si dnes už málokto pamätá. Domáci však tvrdia, že jej bude škoda, cestu za prácou si bez nej nevedia niektorí ani predstaviť. V čase záplav bola lokálka jedinou možnosťou, ako sa ľudia z doliny mohli dostať domov.
Vlaky sú plné najmä v lete. Dovolenkári dokážu naplniť Rajeckú Anču na prasknutie. Napriek tomu, že ani rapídny prílev turistov v posledných rokoch nedokáže pokryť náklady na osobnú prepravu, starostovia vedia svoje. Nákladná doprava má mesačný zisk 6 miliónov, strata z osobnej prepravy je asi 1,5 milióna. Konečný výsledok je plusový, a tak sa starostovia rajeckej doliny snažia, aby lokálku dostali do svojej správy. (aha)
