Zatiaľ čo v januári tohto roku českí divadelníci (zdecimovaní potopou) premiérujú spolu tridsaťkrát, slovenské javiská (zdecimované kultúrnou politikou znevýhodňujúcou tvorivosť) budú pri týchto slávnostných príležitostiach čakať na potlesk prvého publika len šesťkrát! Jednou z týchto divadelných udalostí sa stala Žltá ľalia Silvestra Lavríka (1964), ktorý získava skúsenosti aj ako umelecký šéf Mestského divadla v Zlíne. Možno preto ho ešte možno zaradiť do minima pravidelne praktikujúcich slovenských režisérov strednej generácie.
Divadlu Astorka slúži ku cti, že Lavríkovi poskytlo svoje priestory, no o finančné pokrytie ostatných nákladov sa museli postarať tvorcovia. Prispelo aj Ministerstvo kultúry SR a Štátny fond kultúry Pro Slovakia. No peňazí bolo málo. V Žltej ľalii však bol minimalizmus výpravy daný nielen materiálnou núdzou, ale aj celkovou poetikou inscenácie. Vizuálne v nej dominovala čierno-biela farba. Také boli aj jednoduché štýlové kostýmy Marije Havran s náznakmi folklórnych citácií, taká mala byť aj scéna navrhnutá samotným režisérom. Stoličky, stôl, posteľ, hojdacie kreslo, kameň, mimo zavesená lampa. Prospekt a boky javiska vykryté čiernymi závesmi. Scéna asi nebola zlá, len trochu nepojednaná, čo sa prejavilo aj v istej monotónnosti hereckých akcií so stoličkami alebo „posteľových“ scén.
Z oboch premiérových predstavení (museli byť dve, lebo hlavnú postavu krčmárovej ženy Evy alternovali Monika Hilmerová a Soňa Norisová) ostali zmiešané pocity. Na jednej strane sa páčil vynikajúci Lavríkov nápad vytvoriť modernú parafrázu všeobecne známej slovenskej ľudovej balady Jána Bottu. Jeho rurálno-lyrický naturel je na to ako stvorený. Nazdávam sa, že si pomohol aj lorcovskou poetikou neplodnej ženy na španielskom vidieku, no ešte väčšmi skúsenosťami z réžie slávnej hry Davida Harrowera Nože v sliepkach spred dvoch rokov v Slovenskom národnom divadle - samozrejme, na svoj spôsob. Dosiahnuť zovretú majstrovskú výstavbu Harrowerovej drámy a presvedčivosť jeho dramatických charakterov sa mu však nepodarilo. Text aj inscenácia sú, ako to už u lyrikov býva, vydarenejšie v detailoch a slabšie v celku.
Treba však oceniť Lavríkov divadelný jazyk - je súčasný, hravý a poetický, a rovnakú charakteristiku by si zaslúžili aj jeho režijné postupy. Popri neošúchaných metaforách utkveli alternujúce hlavné predstaviteľky - obe boli krehké, no profesionálne aj emocionálne silné, obe spievali lahodnými, zvonivými hlasmi pôsobivé variácie na ľudové balady s textami autora a režiséra a s hudbou Mariána Vargu. Herci vôbec patrili k pozitívam naštudovania.
V rámci náznakovo koncipovaných charakterov vedel byť Boris Farkaš ako manžel sklamaný priam existenciálne, zrelým herectvom v úlohe príťažlivej a skúsenej Babice publikum nadchýnala a rozosmievala Anna Šišková, Lukáš Latinák mal ako Slepý palier Andrejko čaro nevinného bohémstva, zatiaľ čo Juraj Kemka zahalil postavu Pocestného, dandyho a hráča príťažlivým tajomstvom. Nelly Nagyová a Peter Kadlečík v úlohách slúžky Zuzy a potulného študenta Jakuba vnášali do svojho výkonu aj prvky grotesky.
Najväčší problém poslednej Lavríkovej inscenácie vidím v nedramatickosti, a nedramaturgickosti, textu. Ako už to však býva, existujú aj opačné názory. Jedna pôvabná študentka sa mi zverila, že sa jej hra veľmi páčila, lebo v nej našla históriu všetkých svojich predchádzajúcich lások!
Autor: Anna Grusková
