Jedným z obľúbených športov Petra Pospíšila je aj atletika. Pri záverečných špurtoch je zvlášť dôležité byť pohotový.
Aj fotoreportér sa najlepšie cíti, keď naši športovci víťazia. Pri Ondrejovi Nepelovi to bolo takmer pravidlom.
Na olympiáde v Sydney boli najťažšie a zároveň najkrajšie vodné športy. Všetci sa chystali na medaily a viacerí – aj bratia Hoschornerovci – ich skutočne získali.
Jeden z prvých záberov odvážneho fotografa: Ešte ako reprezentant v hádzanej na olympiáde v Mníchove (1972) bežal zvečniť drámu izraelskej výpravy. V dome v pozadí ich palestínski teroristi držia ako rukojemníkov.
Takto sa dá Peter Pospíšil vidieť skutočne len výnimočne. Ako hovorí, je dôležité neprespať ten správny moment.
Peter Pospíšil sa narodil 24. apríla 1944 v Bratislave. Ako hádzanár sa v roku 1972 zúčastnil na OH v Mníchove, kde získal striebornú medailu. Ako novinár absolvoval 12 olympijských hier – prvú v roku 1976 v Montreale. Je autorom fotografií v publikácii o MS v atletike v Helsinkách v roku 1983 a v publikáciách dokumentujúcich 12 olympiád. Devätnásť rokov bol fotoreportérom športového obrázkového týždenníka Štart, od roku 1992 je spolumajiteľom agentúry Štartfoto.
Rýchly štart, dramatické finále, napätý pohľad na svetelnú tabuľu, čakanie na verdikt rozhodcov. Víťazné gestá, radosť z vydareného výkonu, športové zlyhania a chvíľky plné sklamania. Dôležité športové momenty niekedy trvajú len zlomok sekundy. Roky si ich však môžeme pripomínať vďaka pohotovosti fotoreportérov.
PETER POSPÍŠIL zvečňuje športové okamihy už od roku 1973 a snaží sa byť vždy v pravý čas na pravom „športovom“ mieste.
Peter Pospíšil zobral do ruky fotoaparát prvý raz, keď mal 21 rokov. „Dovtedy som pracoval ako sústružník a v kútiku duše som závidel ľuďom, ktorí robili to, čo ich naozaj bavilo. Vždy som dúfal, že aj ja raz nájdem niečo, čomu sa budem venovať s radosťou. Napokon som objavil fotografovanie.“
Ako aktívny športovec – reprezentant v hádzanej – čoskoro zistil, že práve športové podujatia ho najviac priťahujú. „Raz sme boli s reprezentáciou na zájazde v Sovietskom zväze, kde som si kúpil fotoaparát s malým teleobjektívom. Keďže som mal najbližšie k hádzanej, rozhodol som sa pokusne zachytiť zaujímavé momenty z tohto športu. Môj spoluhráč a neskôr skvelý hádzanársky tréner, dnes už nebohý Fero Bako, si fotografie pozrel a zavelil: Môj kamarát je vedúcim športovej rubriky v Hlase ľudu, pôjdeme za ním, možno tvoje dielka uverejní. A naozaj – v novinách sa objavila moja prvá fotografia a dostal som prvý honorár – osemnásť korún.“
Nezaspať
Aby fotograf dokázal správne zachytiť najdôležitejšie športové chvíle, mal by športu aj rozumieť. „V športovej problematike naozaj musím byť doma. Preto som sa snažil vyskúšať si čo najviac športov aj prakticky. Zostalo len málo takých, ktorým som sa aspoň ‘pokusne‘ nevenoval.“
Peter Pospíšil považuje za najdôležitejšiu schopnosť športového fotografa umenie byť v pravej chvíli na pravom mieste a nepremeškať správny okamih. „Keď sa stretnú dvaja politici, potriasajú si ruky a usmievajú sa aj zopár minút. Aj keby fotograf na chvíľu ‘zaspal‘, má dosť času urobiť schopnú snímku. Ale ak ‘zaspí‘ beh na sto metrov, ktorý trvá len niekoľko sekúnd, nemôže už urobiť nič.“
Dráma v Mníchove
K vrcholom aktívnej športovej kariéry Petra Pospíšila patrila olympiáda v roku 1972 v Mníchove. Odtiaľ si priniesol striebornú medailu ako hádzanár a ako začínajúci fotograf aj niekoľko záberov zachytávajúcich atmosféru tragických udalostí, ktoré olympijské hry poznačili. „Keď palestínski teroristi prepadli izraelskú výpravu, bol som hneď na mieste činu. Stalo sa to o pol piatej ráno, tak som dúfal, že si môj nedovolený odchod od výpravy nik nevšimne. Ale vedúci mi, samozrejme, za fotoreportérsku odvahu poriadne vynadal. Ja som však situáciu v prvých chvíľach ani nevnímal ako nebezpečnú. Až pod vplyvom ďalších udalostí, keď zahynulo šestnásť ľudí z výpravy, som si uvedomil, že terorista, ktorého som na vlastné oči videl prechádzať sa po balkóne, mohol v tej chvíli urobiť aj všeličo iné.“
Poď dopredu, ten je tvoj!
Od roku 1976 sa Peter Pospíšil zúčastnil na dvanástich olympijských hrách.
„Na niekoľkých posledných som radšej ani nešiel na oficiálne zakončenie. Tak mi bolo ľúto, že je už koniec.“ Napriek tomu, že vždy na začiatku, pri predstave každodennej šestnásťhodinovej driny s fotoaparátom, si s kolegami želajú, aby už bol koniec. Ale vždy sa tam cítia výborne. Olympijská atmosféra chutí o to lepšie, o čo lepšie sa darí našim reprezentantom.
„Keď na stupne víťazov vystupujú slovenskí športovci, aj slovenským fotografom sa príjemnejšie pracuje. Napriek neustálym bojom o výhodné pozície sa zahraniční kolegovia vtedy trošku pomknú s konštatovaním: Poď dopredu, ten je tvoj! V tomto smere bola mimoriadne vydarená letná olympiáda v roku 2000 v Sydney. Bol som pri tom, keď získali medaily Hochschornerovci, Martikán, Minčík aj Moravcová.“
Fotografovať niektoré športové zápolenia nie je jednoduché. „Snažiť som sa musel najmä v prípade vodného slalomu, lebo všetci naši sa chystali na medaily. Našiel som si na trati miesto, kde sa dali fotografovať tri bránky, ale celý film som musel aparátom prehnať v priebehu deviatich sekúnd. Potom som zistil, že miesto pri cieli, určené pre fotografov, nie je veľmi výhodné. Tak som sa vybral na vzdialenejší breh a keď naši prišli do cieľa, kričal som na nich dovtedy, kým nezačuli slovenčinu a neotočili sa.“
A ktoré olympijské hry sa Petrovi Pospíšilovi najviac páčili? „Z letných olympiáda v Sydney. Zo zimných na mňa najviac zapôsobila olympiáda v Lillehammeri v roku 1994. Jej organizátori dokázali pretaviť do hier typického nórskeho ducha. Boli tam síce ohromné mrazy, ale ľudia mali nefalšovanú radosť a neznesiteľná zima nikoho neznervózňovala.“
Nafotiť Wimbledon a Tour de France
Ktoré športy alebo športovci patria medzi najobľúbenejšie objekty Petra Pospíšila? „Nemôžem žiadny špeciálne favorizovať. Rád fotografujem atletiku, futbal, atraktívne sú aj dostihy. Mám však svoj fotoreportérsky sen – nafotiť tenisový Wimbledon alebo cyklistickú Tour de France.“
ZUZANA ZAJACOVÁ
