Letný Paríž ponúka špeciálnu atrakciu: výstavu Alfred Hitchcock a výtvarné umenie v Centre Pompidou.

Alfred Hitchcock (1899 – 1980) neraz pohrdol skutočnosťou: v slávnom filme Psycho stavil na obrovské tiene, v inom klasickom diele, Vertigo, sa stromy hýbu bez akéhokoľvek zvuku a v Podozrení nasvietil pohár otráveného mlieka zvnútra žiarovkou ponorenou v mlieku.

Hitchcockove príbehy nie sú vôbec realistické. Vtáky sa bez nejakého logického dôvodu vrhnú na záliv na západnom pobreží, majitelia motelov mumifikujú matky, schizofrenické blondínky, biznismeni, z ktorých sa stanú špióni. Nič z toho neznie uveriteľne, ale stvárnenie je také presvedčivé, že divák nevie, či sa mu niečo podobné nestane na druhý deň.

Psychológiou sa tu síce všetko začína a končí, no tajomstvom je odvaha experimentovať a hlavnou zbraňou sila obrazov. „Som vizuálny človek,“ povedal raz Hitchcock. Inšpiráciou jeho silných obrazov nebola realita, ale umenie. Presne to demonštruje výstava v Centre Pompidou – vyše dvesto malieb, knižných ilustrácií, kresieb a tristo úryvkov z filmov.

Útoky vtákov vo Vtákoch sú filmovou paralelou k niektorým obrazom Georgea Braquea, a ľudoprázdne scenérie De Chirica pravdepodobne inšpirovali Hitchcocka ku kulise Vertiga. Niektoré paralely sa vnucujú samy, iné sú možno trošku násilné. Je známe, že Rodinov Bozk patril k Hitchcockovým najobľúbenejším sochám a tiež je pravda, že okolo bozkávajúcej sa dvojice v Hitchockovom filme kamera krúži ako divák okolo umeleckého exponátu.

Vo filme Neviditeľný tretí nechal Hitchcock celých nekonečných sedem minút Garyho Granta kráčať po osamelej asfaltke. Jedno auto zľava, asfalt, križovatka, ktorá delí obraz na dve polovice. Skoro ako rytmická kompozícia z obrazu Paula Kleea.

Všetko sú to nápady kanadského kurátora z Musée des Beaux-Arts v Montreali. V desiatich sálach blikajú filmové obrazy a vzduch krája vydesené jačanie návštevníkov.

Dosť materiálu na to, aby ste začali uvažovať, či Magrittove portréty blondínok skutočne poznačili Hitchcocka a cez neho svet filmu. Jednu z možných odpovedí raz poskytol sám majster hororu: „Chcete vedieť, prečo vo filmoch dávam prednosť kultivovaným blondínkam? Lebo my všetci túžime práve po pravých dámach, ktoré by sa potom v posteli premenili na pravé kurtizány.“

EDWIN GRASSMEIER, Paríž

(Autor je prekladateľ, redaktor agentúry DPA)