Piatok, 30. október, 2020 | Meniny má Simon, SimonaKrížovkyKrížovky

Moje deti pochopili a prišli: herečka Emília Vášáryová

Čakajú ju dva veľké videofilmy v televízii, variácie na manželskú tému s Milanom Lasicom v Štúdiu L+S a ako sama hovorí, ešte všeličo iné. Za sebou má slovensko - americkú snímku Konkrétne vzťahy

. Uznávaná a oceňovaná rovnako na Slovensku ako v Čechách. Praha jej dokonca odpúšťa ľúbozvučnú slovenčinu. Činorodá a plná energie. Dvojnásobná stará mama. Ovenčená titulom najlepšia slovenská herečka 20. storočia. Emília Vášáryová.

Hrali ste v mnohých filmoch, ktoré dnes patria do zlatého fondu československej kinematografie. A predsa o sebe tvrdíte, že ste predovšetkým herečka milujúca dosky divadla. Prečo?
Filmové a divadelné herectvo sa dosť odlišuje. Bola som pripravovaná pre divadlo, a divadlo aj ostalo mojim chlebom každodenným. Dalo by sa povedať, že divadelné predstavenie, jeho príprava, skúšanie a hranie večerných predstavení, keď sa každý večer zíde iné spoločenstvo ľudí, je oveľa vďačnejšie ako film. Film ma nekonfrontuje s divákom, iba s kamerou, takže ani nepoznám odozvu ľudí. V divadle je to iné už aj preto, že niektoré predstavenia hráme roky, majú množstvo repríz.
Nie je práve to otravné?
Kdeže! Každé predstavenie prejde obrovskou premenou. Do postavy môžem vložiť všeličo nové z môjho osobného života.
Podviedol vás niekedy v niečom film a sklamalo divadlo?
Takéto slová nerada používam, zdajú sa mi prisilné. Nerada takto hovorím ani o ľuďoch v súkromí. Ak mám podobný pocit, radšej sa snažím premýšľať, kde som ja urobila chybu. Nevydarených vecí je v hereckom povolaní viac ako toho, čo sa podarí. Z chýb si však treba vziať poučenie a vyvodiť dôsledky. Neznášam, keď sa niekto urazí, sklame, cíti sa podvedený a nespytuje sa sám seba, koľko podielu mal na neúspechu. Aj keď mi občas niečo nevyšlo, bolo to preto, že som sa neuvážene púšťala do projektov.
O niektorých projektoch však hovoríte ako o riadení osudu. Napríklad o ponuke hrať v Koltésovom Návrate do púšte v Činohernom klube. Veríte v silu osudu aj pri iných príležitostiach?
Závidím fatalistom. Pravdaže, aj v mojom živote sa odohrali zvláštne situácie a veľké náhody, ale na osud celkom neverím. Určite však ponuka hrať po slovensky v renomovanom pražskom divadle takou zvláštnou situáciou bola.
Napriek tomu, že takáto ponuka neprišla z Čiech po prvý raz?
Zvláštne, do Čiech som sa dostala ako veľmi mladá. Bola som jedna z prvých, možno druhá, kto zo Slovenska nakrúcal na Barrandove. Nechcem byť neskromná, ale otvorila som tam dvere ostatným kolegom.
Keď ste ako mladučká nakrúcali v Telči snímku Až príde kocúr, spoznali ste veľké osobnosti, čo bola istotne dobrá škola do života...
Spriatelili sme sa, rada na nich spomínam. Práve toto nakrúcanie považujem za osudové, lebo som sa pokojne s niektorými ani nemusela stretnúť. Napríklad s Janom Werichom. Pred tromi rokmi, keď sme s Vojtechom Jasným nakrúcali Návrat straceného ráje, sme si presne na tieto staré časy zaspomínali s pánom Brodským a pánom Sovákom. Vidíte, ani oni už nie sú medzi nami.
V posledných rokoch pravidelne hráte v Prahe. V čom je podľa vás rozdiel v českom a slovenskom herectve či divadelníctve?
Existujú dobrí a zlí herci. A je úplne jedno, akým jazykom hovoria.
Českí novinári vás označujú za federálnu herečku. Nepovažujete tento termín za anachronizmus?
Takto ma označujú? Nevšimla som si to. V istých slovenských novinách som sa však v súvislosti s Radom Ľudovíta Štúra 1. triedy dočítala, že som federalistka, a teda neslovenská, a že sa Štúr v hrobe obracia. Považujem to za nehanebnosť, nehoráznosť. Rada by som sa s tými ľuďmi stretla a porozprávala. Chcela by som, aby mi to vysvetlili. Kto má právo posúdiť, kto je lepší a kto horší Slovák? Môj otec, ktorý vychoval generácie slovenských učiteľov, sa nikdy nikde nepostavil a nevykrikoval, že je dobrý Slovák. Ja zasa chodievam do Prahy a hrávam tam po slovensky. To nie je celkom zanedbateľné, pretože tam chodieva mnoho Slovákov. A je milé, že v Stovežatej môžem šíriť slovenčinu.
Práve z pera českej novinárky pochádza aj vaša biografia Stále na cestách. Naozaj sa nenašiel nikto na Slovensku, aby sa podujal na podobný projekt?
Po jednom predstavení za mnou prišiel pán doktor Větrovský s milou dámou. Vydávali knižky o hercoch. Priniesli mi biografie o pani Galatíkovej, pánu Voskovi a ďalších s tým, že by chceli vydať niečo podobné o mne. Necítila som sa ešte taká stará, aby sa o mne mali písať knižky, a tak som sa zdvorilo poďakovala. O čosi neskôr, po mojej premiére v Divadle na zábradlí, so mnou urobila rozhovor divadelná vedkyňa, mladá, energická a slnečná Marie Reslová. Rozhovor mal úžasný ohlas, dostala som množstvo listov, hodnotili ho pozitívne. Vtedy som si uvedomila, že keď knižka, tak jedine z pera Marie Reslovej. Vedela som však, že práve pracuje na veľkom projekte. Po štyroch mesiacoch mi doktor Větrovský zavolal, že by pani Reslová so mnou tú knižku predsa len chcela urobiť. Bola to teda náhoda. Netuším, či aj u nás niekto vydáva takého knihy - seriózne, nie bulvárne životopisy. V každom prípade od nikoho u nás taká ponuka neprišla.
V biografii som sa dozvedela o mužoch vášho života. O tých, ktorí boli do vás platonicky zaľúbení, aj o tých, ktorým ste cit opätovali. Aký je to pocit, byť milovaná toľkými mužmi naokolo?
(Smiech.) Neviem. To hovoria iba moji kolegovia. Kedysi dávno v Mladom světe povedali Lasica s so Satinským, že "...my všetci sme boli do nej zamilovaní". Rovnako ma prekvapilo, keď v Gala Borisa Filana priznal aj Jožko Bednárik, že ma miloval. Milý pocit. Keby som to len bola vedela! Chlapci, prečo ste mi to vtedy nepovedali?
Kedysi ste na rozdiel od týchto mužov a svojich kolegov odmietali kaviarenské posedenia. Nezmenili ste sa?
Dodnes mi táto vlastnosť chýba. Nerada ponocujem, nechodievam do vinární ani do kaviarní. Možno som o veľa prišla a možno je to moje šťastie. Bohémstvo tak trochu patrí k hereckému životu, ale ja, žiaľ, nie som ten typ.
Zato ste vraj typ, ktorý sa dokáže dokonale ovládať. Je pravda, že aj keď vám ide niekto veľmi na nervy, nedáte mu to na vedomie?
Snažím sa byť tolerantná. Učím sa to celý život a trochu to už aj viem. Chcem pochopiť toho druhého. Vtedy je život ľahší. Samozrejme, existujú ľudia, s ktorými opovrhujem a sú mi odporní. Neviem ospravedlniť hlupákov, hulvátov, opitých ľudí. Nedokážem s nimi komunikovať, ale snažím sa nesprávať povýšenecky. Nechcela by som pôsobiť ako tá, ktorá pojedla všetku múdrosť sveta. To je to najstrašnejšie, čo môže byť.
Toleranciu považujete za najdôležitejšiu povahovú vlastnosť?
Je ich asi viac. Keby však boli ľudia k sebe tolerantnejší, všetci by sme mali jednoduchší život. O tom je aj Hodina deťom, ktorej sa v posledných rokoch venujem. Deti sú malí ľudia, ani ich netreba chcieť prerobiť na svoj obraz. Dieťa je individuum, ktoré si od malička nesie svoju malú osobnosť.
Vy ste vychovali tri deti. Ako sa majú dnes, keď už sú dospelé?
Tomáš, Juraj a Evička, ktorú som vychovala, sa bránia medializácii. Sme v kontakte, všetko funguje tak, ako má. Teším sa z nich, hoci si myslím, že niekedy by boli bývali radšej, keby som mala iné povolanie, tako práve herecké. Je to ťažké. Nikdy sme z môjho kumštu doma nerobili "haló". Deti často netušili, čo vlastne robím, nechodili na premiéry, nezaujímalo ich to.
Doteraz sa nič nezmenilo?
Nedávno som prežila nádhernú chvíľu. Naštudovať Máriu Callasovú bolo pre mňa veľmi ťažké, takú vec som v živote nerobila. Potrebovala som na to všetky sily. Moje deti pochopili a prišli na premiéru. Prvýkrát v živote. Za tento darček som nesmierne vďačná.
Istotne vás pozitívne ohodnotili...
Neviem. To sme nekomentovali.
Práve za postavu Márie Callasovej ste dostali cenu za najlepší ženský herecký výkon roka. Aký je vlastne váš vzťah k opere a jej predstaviteľom?
Som za túto ponuku veľmi vďačná. Milujem vážnu hudbu a s láskou ju počúvam. A teraz som sa s Máriou Callasovou dovzdelala. Režisér Jožko Bednárik a všetci ľudia, ktorí ma pri tom obklopovali, mi otvorili nové obzory. V tom je čaro herectva. Moje divadelné a filmové úlohy využívam aj nato, aby som sa mohla niečo nové naučiť a podozvedať. Tentokrát to bolo o opere. Bolo to úžasné, každý deň som mohla Callasovú počúvať, korepetovať, rozoberať každú jej vetu. Vnímala som to aj ako terapiu - duše aj tela. Pretože - hudba lieči.
O herectvo ste neraz hovorili nie ako o terapii, ale ako o spôsobe sebarealizácie, prežitia. Nakoľko vám táto práca pomáhala počas ťažkého životného obdobia v sedemdesiatych rokoch?
Neviem, či mi pomáhala. Je dobre, keď má človek toľko práce, že nemá čas premýšľať o tom, ako sa mu darí v živote, v akej je situácii. Na druhej strane, možno, keby som túto prácu nerobila, nebola by som sa dostala do takých životných peripetií. Je to veľmi relatívne.
Napriek všetkých pochybovaniam, ovenčili vás - a nepochybne - titulom najvýznamnejšia slovenská herečka 20. storočia. Koho zo svojich slovenských a zahraničných kolegov a kolegýň uznávate práve vy?
Nemám takýto rebríček, pretože je ich veľmi veľa. Skláňam sa pred prácou všetkých dobrých hercov. Myslím si, že takúto poctu by si na Slovensku zaslúžili aj mnohí iní.
Vaša osobnosť nie je len o herectve. Čím vás obohacuje zísť z javiska a venovať sa pedagogickej praxi?
Pochádzam z učiteľkej rodiny. Škola sa u nás vždy písala s veľkým písmenom. Otec učil na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici. Neviem, či ma rodičia nemali kam dať, no od piatich rokov som sedela a pozerala som sa, ako otec učí. Nechcem povedať, že učiteľovanie máme v krvi, jednoducho tak, ako ma učiteľovanie nezaujímalo zamlady, tak som sa v určitej vekovej hranici zmenila. Prihlásila som sa do konkurzu a dnes považujem vyučovanie za regeneračný proces. Študentom treba stále niečo vymýšľať, stále sa dá pri tom vzdelávať. Skladám klobúk pred všetkými učiteľmi. Aj pred mamou, ktorá tiež učila - 45 rokov.
Vašu mamu dodnes spomínajú bývalí žiaci z Dunajskej ulice v Bratislave, ktorým dala výborné základy z nemčiny...
Mama bola statočná žena, ktorá dokonca písala aj učebnice. Som na ňu veľmi hrdá. Hravo zvládala v triede aj 45 detí. To všetko som však pochopila až neskôr. Začalo to tým, keď som ležala na pôrodnom sále a narodil sa mi syn. Vtedy som prišla na to, čo je moja mama. Intenzívne som na ňu myslela a aj teraz mi občas príde na um: Bože, kde rodičia brali silu na toto všetko?
Aj vás naučila po nemecky?
Obaja rodičia dbali na to, aby sme ovládali jazyky. Napríklad, otec ma učil po latinsky. Už v pätnástich rokov mi dával lekcie, a potom ráno o siedmej, kto chcel, mohol v rámci nepovinných hodín chodiť na latinčinu. Keďže som videla, aké je to zaujímavé, nepadlo mi zaťažko skoro vstávať.
To znamená, že viete vyskloňovať discipulus?
(Smiech.) Hádam by som to ešte zvládla. Žiaľ, keď človek nepoužíva jazyk, tak ho pomaly zabúda a z pamäti sa mu vytráca...
Hovoríme o rodičoch, vráťme sa k vášmu rodičovstvu a manželstvu. Veľký kumšt sa iba ťažko snúbi s malichernosťami bežného života. Čo vás okrem varenia v domácnosti najviac zaťažuje, čo neznášate na domácich prácach?
Mám senzačného, poriadkumilovného muža, ktorý je obrovský pedant. Nie som priateľka vysávača. Väčšmi ma však teší práca v záhrade. Môj manžel je úžasný, celý dom udržiava v neskutočnom poriadku. Všetko po sebe vyčistí a uprace. Tomuto som sa od neho naučila. U nás musí byť na koberci rovný každý strapec. Čiže, pre mňa nie sú domáce práce niečím strašným, pretože za celých 25 rokov, čo spolu žijeme, si ich delíme.
A kto varí?
Milana by som nikdy v živote nepustila do kuchyne. Hoci dokáže aj uvariť, nemá k tomu vzťah.
V lete budete mať striebornú svadbu. Čo diamanty, budú?
(Smiech.) My to tak vážne neberieme. Brali sme sa v lete, tak to istotne bude príjemný letný deň.
Vaša rodina nie je len manžel Milan Čorba a deti, ale aj sestra Magda Vášáryová, švagor Milan Lasica. Samé veličiny. Mávate rodinné dýchanky?
Dýchanky nie, ale stretávame sa v chate na Počúvadle, ktorú postavil otecko. Sedávame na terase presne tak, ako sme na nej s Magdou sedávali s našimi rodičmi. Deťom rozprávame naše príhody zo života.
O čom sa zhovárate?
Napríklad, raz sme sa rozprávali o tom, ako ľudia okolo nás umierajú. Že muži odchádzajú prví. Milan Lasica vtipne doplnil: Už vás s Magdou vidím, ako tu budete sedieť ako dve staré babičky a spomínať na nás.
Vaša sestra Magda hodnotí niektoré udalosti v rodine inak ako vy. V čom ste rovnaké a v čom sa povahovo odlišujete?
Hlavne, ja som staršia sestra. Je medzi nami šesťročný rozdiel, a to je dosť. Jej pohľad je úplne iný. Mala desať rokov, keď som odišla z rodiny. Ja som bola tá, ktorá študovala v Bratislave, kým ona bola decko. Navyše, občas som ju mala na starosti, dávala som na ňu pozor, a to mladší nikdy nemajú veľmi radi. To bol jej údel a môj údel bol, že som ju vždy musela so sebou vláčiť.
Ako je to teraz v dospelosti?
Sme dosť rozdielne povahy. Čím sme však staršie, tým sa viac podobáme a vraciame k tomu, čo nás rodičia učili. Vtedy máme veľmi veľa spoločného a v mnohých veciach sme skoro rovnaké.
Aj v politických názoroch?
O politike sa nezhovárame.
Ale vy by ste zrejme nechceli kandidovať za prezidentku...
To mi teda ešte nenapadlo. (Smiech.)
Keď si na briliantoch nepotrpíte, v čom vidíte najväčšie šťastie života?
Šťastie, to je veľmi relatívne a ...prachy si za nej nekoupíš. Vlastne ani neviem, či som šťastná. Mám chvíle, keď si šťastie uvedomujem, a veľmi si ich strážim, ale radšej o tom nerozprávam. Možno je veľké šťastie, že je všetko tak, ako je. Uvidíme, čo bude ďalej.
Keď nie o šťastí a budúcnosti, tak aspoň povedzte, v akom vzťahu vidíte seba ako zrelú a úspešnú ženu k okolitému svetu?
O tom som nikdy nepremýšľala. Som vďačná, ale až sa to bojím vysloviť. V živote sa vždy striedajú obdobia. Takže, radšej o tom nehovorme...

Skryť Vypnúť reklamu


Emília Vášáryová (1942) si ako 20-ročná získala divákov po boku Jana Wericha vo filme Až príde kocúr. Za svoju štyridsaťročnú hereckú kariéru odohrala vo svojom domovskom divadle - Činohre SND takmer 90 úloh, priaznivci televízie ju videli v tristo televíznych incenáciách a počet jej filmových úloh sa blíži k štyridsiatke. Momentálne exceluje v SND v incenácii Jozefa Bednárika Mária Callas, na ktorú sú vstupenky stále beznádejne vypredané. Emília Vášáryová je druhýkrát vydatá - manžel Milan Čorba je kostýmový výtvarník. Vychovala tri deti a teší sa zo skutočnosti, že sa stala starou mamou.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  5. Magazín SME Ženy už v predaji
  6. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  7. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  8. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  9. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  10. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  1. Magazín SME Ženy už v predaji
  2. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  3. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  4. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  5. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  6. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  7. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  8. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  9. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  10. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 35 841
  2. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 24 111
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 19 293
  4. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 260
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 16 672
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 13 610
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 309
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 331
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 300
  10. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 10 773
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Žilinská nemocnica varuje pred režimom vojnovej medicíny

Bojnická nemocnica už nevie vyčleniť ďalšie lôžka pre pacientov s Covidom

Väčšina nemocníc má dostatok lôžok. Avšak hlavne tým na severe Slovenska začínajú akútne chýbať zdravotníci.
Dobré ráno

Dobré ráno: V Poľsku sú ľudia už týždeň v uliciach, zúri tam kultúrna vojna

Do protestov sa zapájajú desaťtisíce ľudí.

Podcast Dobré Ráno.

Fico žije v atmosfére strachu, jeho ľudia končia v putách

Šéf Smeru sa zastal viacerých zadržaných.

Predseda Smeru Robert Fico.
Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Trump patrí do múzea

Trump bol nesmiernou inšpiráciou pre všetkých populistov, ale aj autokratov.

Beata Balogová, šefredaktorka denníka SME