Bazilika sv. Františka v Assisi. FOTO – TASR/AP
Dvadsiateho šiesteho septembra 2002 presne o 11.42 h sa v Bazilike svätého Františka v Assisi v srdci talianskej Umbrie rozozvučali zvony. Ohlasovali malý zázrak v meste svätého Františka, o ktorom nemecký spisovateľ Heinrich Böll vyhlásil, že „dôstojne znáša sedemstoročný údel pútnického miesta“. Pred piatimi rokmi, 26. septembra 1997, na minútu presne vypuklo v Umbrii ničivé zemetrasenie a časti stropnej klenby baziliky vrátane jedinečných malieb sa zrútili. Kamera náhodného svedka zachytila moment, v ktorom klenba z trinásteho storočia zmizla v oblaku prachu. Slávne fresky predchodcu renesancie Giotta (1267–1337) a Cimabueho (približne 1240–1302) sa rozprskli na desaťtisíce úlomkov nie väčších než necht palca. „To sa nedá opraviť,“ skonštatoval starosta Giorgio Bartoloni rezignovane.
Zo zrúcanín vytiahli 1276 ton umeleckej sutiny. Dobrovoľníci ju opatrne vynosili z baziliky v debničkách na paradajky. Prácu im komplikovalo dohromady 13 000 dodatočných drobných otrasov.
Ale teraz, po piatich rokoch, sa reštaurátorom podarilo to, čo sa spočiatku zdalo nemožné. Neuveriteľnou mravčou prácou poskladali z päťdesiattisíc úlomkov gigantické puzzle a zrekonštruovali prvú zo zničených malieb: fresku stropu pripisovanú Giottovi, na ktorej je svätý Hieronymus, neďaleko vchodu do baziliky.
Spočiatku sa experti hádali aj o tom, či má reštaurovanie vôbec zmysel a či by sa diera radšej nemala vyplniť fotografiou – tesne pred zemetrasením sa robila fotodokumentácia fresiek. Lenže potom sa s pomocou najnovšej počítačovej techniky v tomto „stavenisku Utópie“, ako baziliku nazvali reštaurátori a mnísi, podaril zázrak z Assisi.
GIUSEPPE BARTEZZAGHI
