Na Slovensku, kde podpora vstupu do NATO bola v 90. rokoch tradične veľmi nízka, sa verejná mienka postupne prepracovala k podpore absolútnej väčšiny v prospech vstupu. K podpore, ktorá mala už dlhodobý, trvalý charakter. Verejná mienka, v kombinácii so záväzkami všetkých slovenských vlád od r. 1993, znamenala jednak záväzok pre vládu, jednak tlak aj na opozičné strany: byť proti vstupu SR do NATO totiž znamenalo stavať sa proti záujmom väčšiny občanov, teda hlásiť sa k „protiľudovej“ politike. Keď sa v r. 2002 na Slovensku rozprúdila predvolebná kampaň, stal sa postoj k vstupu do NATO obligátnou súčasťou zahraničnopolitických častí volebných programov politických strán.
Referendá o NATO sa doteraz uskutočnili v Španielsku (v r. 1986) a v Maďarsku (v r. 1997). Možno sa uskutoční v tomto roku ešte v Slovinsku. Referendá v týchto krajinách sa konali nie preto, že by si to vyžadovali ich ústavy. V Španielsku sa konalo preto, že španielski socialisti sľúbili, že ak vyhrajú voľby, usporiadajú o zotrvaní v NATO referendum. Na referende sa zúčastnilo 60 % oprávnených voličov a napriek demagogickej kampani odporcov sa za členstvo v politickej štruktúre NATO vyslovilo 52, 6 % účastníkov referenda. V r. 1998 potom Španielsko vstúpilo aj do vojenskej štruktúry. Medzitým bolo totiž evidentné, že jedine NATO bolo schopné bombardovať napr. srbské pozície a zastaviť genocídu v Bosne. Čakanie, čo s tým „urobí OSN“, tristotisíc obyvateľov tejto krajiny neprežilo.
Maďarské referendum v novembri 1997 sa konalo z toho istého dôvodu ako v Španielsku: maďarskí socialisti sľúbili, že referendum usporiadajú. V referendovej kampani však sami podporovali vstup. Na referende sa zúčastnilo 49, 25 % oprávnených voličov (v Maďarsku už 25 % účasť na referende garantuje jeho platnosť).
A do tretice, v Slovinsku podporil parlament v máji 2002, teda pred pozvaním krajiny do NATO, návrh prezidenta Kučana, aby sa po pozvaní do NATO usporiadalo referendum. Takže aj slovinským voličom legislatívci sľúbili, že plebiscit uskutočnia. Takže ak sa bude konať, bude to splnenie sľubu. Naproti tomu v Českej republike sa ani zákonodarcovia, ani Klausova vláda nezaviazala, že referendum o NATO vypíše. Naopak, sľúbili, že vezmú zodpovednosť na seba a sľub splnili. Od toho ich tam koniec koncov ľudia platia. Preto sa napriek mnohým snahám opozície nekonalo. Podobne sa na Slovensku pred voľbami v r. 2002 s výnimkou najslabšej parlamentnej strany správali všetky ostatné politické subjekty zastúpené v NR. Mali by teda svoj sľub tiež splniť. Rovnako ako prezident republiky. Ten je síce povinný referendum vypísať, ak petícia za jeho usporiadanie bude spĺňať náležitosti, ale nie je povinný konať nadprácu: skombinovať ho s referendom, ktoré štát tiež sľúbil. S referendom do úplne inej nadnárodnej inštitúcie, ktorá závažne obmedzuje suverenitu Slovenska.
Myslím, že aj iniciátori hlasovania dobre vedia, že v samostatnom referende o NATO neprinútia vstať od obeda dobré tri štvrtiny právoplatných voličov napriek tomu, že ich výzva je plná neprávd, demagógií aj výslovných nezmyslov. To je tradične pasca pre slabších jedincov. Preto sa tak trochu nestatočne skrývajú za obligátne referendum do EÚ. Mali by však niesť politické následky za ďalší nepodarený plebiscit. Článok č. 13 Washingtonskej zmluvy o NATO z r. 1949 umožňuje každej členskej krajine, aby z NATO bez problémov vystúpila. V 60. rokoch článok použilo Francúzsko a vystúpilo z vojenskej zložky NATO. Dnes vydáva na obranu dvojnásobne viac, než je priemer krajín NATO. V 70. rokoch sa tak rozhodlo Grécko. Veľmi skoro sa však do NATO vrátilo.
Vr. 2006 (a možno aj skôr) budú na Slovensku voľby. Ak sa politické strany budú domnievať, že väčšina občanov nesúhlasí s členstvom, môžu vo svojich programoch navrhovať vystúpenie Slovenska z aliancie. Také strany potom voľby určite vyhrajú.
Autor: IVO SAMSONSlovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku
