Štyridsaťdvaročný Stano Král býva v Bratislave na rôznych miestach – príliš často totiž mení byty. Vyštudoval herectvo na bratislavskej VŠMU. Na divadelných doskách stvárnil viaceré úlohy – napríklad v muzikáloch Kráľ Dávid, Jozef a jeho zázračný farebný plášť. Videli sme ho aj vo filmoch, televíznych inscenáciách a často sa venuje dabingu – svoj hlas prepožičal napríklad Rossovi v Priateľoch alebo Richardovi Fishovi v seriáli Ally McBealová. Venuje sa aj spevu – v roku 1983 získal striebornú bratislavskú Lýru s kapelou TYS‘80. Podieľal sa na projektoch Fujarová Show a Strapatí gentlemeni.
Známu taliansku herečku Annu Galienu pri nakrúcaní jazdy v oldmobile Stano Král skoro pripravil o život. Napokon to zvládol a zo zážitku sa spoločne smiali. Pri filmovaní s ním talianski herci hovorili po taliansky a on reagoval po anglicky. Teraz ho budú musieť dabovať, tak ako on rád dabuje talianskych hercov.
Pochádza z Kostolišťa na Záhorí, rovnako ako Martin Benka. Kým známy maliar vkladal svoje pocity cez farby na plátna, STANO KRÁL farbisto stvárňuje muzikálové, televízne či filmové postavy. Doteraz prepožičiaval svoj hlas hercom z telenoviel, seriálov i úspešných filmov, teraz budú dabovať jeho. Stano Král totiž nedávno dokončil nakrúcanie talianskeho veľkofilmu Citadela.Počas nakrúcania ste vraj ohrozili život filmovej hviezdy.
„To je pravda, vo filme hrala jednu z hlavných úloh Anna Galiena, ktorá dlhší čas pôsobila aj v zámorí a všetci sa pred ňou triasli. Jednu z prvých scén točila so mnou. Mali sme ísť v dobovom aute, ktoré som sa najprv tri dni učil ovládať. Už len to, že v oldsmobile je naopak brzda a spojka, stačí na lapsusy. Denné nakrúcanie prebiehalo dobre, potom prišiel dážď, prácu sme prerušili a ja som si išiel zdriemnuť. Dážď ustal a mňa o polnoci zobudili, že ideme natočiť jazdu autom. Režisér chcel, aby som šoféroval čo najrýchlejšie. Rozospatý som zabudol na výmenu spojky a plynu, rútil som sa proti múru a nevedel zastaviť. Anna Galiena na vedľajšom sedadle vrieskala a dokonca ma aj tĺkla. Napokon som postláčal všetko, čo v starom aute bolo, a podarilo sa nám zastať. Slávna herečka to zobrala ako fór a niekoľko dní sme sa na tom dobre zabávali.“
Ako sa našinec dostane k úlohe vo významnom zahraničnom filme?
„Mám šťastie, že ma zastupuje silná česká agentúra, ktorá ponúkla moje fotografie. Úlohu britského veľvyslanca v Škótsku chceli obsadiť trochu aristokratickým a jemným typom, čo bol v Taliansku dosť problém. Keď si režisér Fabrizzio Costa pozrel moje fotografie, chcel ma hneď vidieť naživo a bez akéhokoľvek castingu som sa potom ocitol v kostýme a v úlohe.“
Zovňajšok vám prihral zaujímavú rolu už v začiatkoch vašej kariéry, keď si vás ako študenta všimli počas prechádzky Prahou.
„To bola úplná náhoda. Režisér Jiří Krejčík vtedy pripravoval nakrúcanie filmu Týden v tichém domě a hľadal predstaviteľa mladého Jana Nerudu. Na mňa naďabili počas prechádzky pražskými ulicami, oslovili ma, pýtali sa, čo tam robím, že by ma potrebovali nafotiť, chceli vedieť, či by som v Prahe mohol zostať aj dlhšie. Keď som im povedal, že som bratislavský herec, ktorý prišiel do Prahy odohrať študentské predstavenie, neverili vlastným ušiam. A ja som bol tiež veľmi rád, pán Krejčík bol uznávaným pojmom. Potom sme sa stretli ešte asi dvakrát, režisér ma do roly obsadil, žiaľ, film sa napokon nenakrútil. Časť Malej strany, kde chcel točiť, zatvorili a režisér nesúhlasil, aby sa prostredie vybudovalo v ateliéri. Doteraz ma to mrzí, ale aj stretnutia a rozhovory s touto výraznou režisérskou osobnosťou mi veľa dali.“
Taliansky film Citadela však nakrútený je, môže sa stať, že vás v ňom nadabuje nejaká hviezda?
„Neviem, aká je v Taliansku prax s dabovaním. Predpokladám, že tam majú dabingových špecialistov, tak ako je to napríklad v Nemecku či Rakúsku, kde známe tváre a veľké hviezdy do dabingu nechodia. Ale keby to vyšlo, bol by som veľmi rád, pretože sám dabujem známych talianskych hercov. Mojím obľúbencom je Raul Bova z Chobotnice. Daboval som ho v rozprávke Štvrtý kráľ, ktorá ponúka iný pohľad na Trojkráľovú legendu. Vidíte, opäť nejaký kráľ, zasa sme pri mojom mene. (smiech)
Cítite sa ako kráľ? Je v tom aj kus bohémstva?
„Ja som kráľom na 99 percent, pretože mám čiastočne český pôvod a nemám mäkčeň. V puberte som sa za svoje meno dokonca hanbil, aj spolužiaci sa mi smiali. Teraz si však myslím, že ‘pán Král‘ je pekné oslovenie. A čo sa týka bohémstva: z profesionálneho hľadiska u nás neexistujú superhviezdy, sú ľudia, ktorí robia svoju profesiu dobre, sú to osobnosti, ktoré diváci poznajú a majú radi. Ak však práve oni skĺznu do roviny bohémstva, pripadá mi to ako neprofesionalita, ktorá ich brzdí v kariére. Pretože potom nevydajú zo seba všetko, čo by mohli. V tomto sa bohémom necítim. V súkromnom živote niekedy áno. Bolo to tak najmä v mladších rokoch, počas kultovej Fujarovej show, za čias rôznych osláv a nočných barových stretnutí. V súčasnosti je to už skôr výnimočné.“
Aké boli vaše profesijné začiatky?
„Hereckým smerom som sa vydal neskoro. Na základnej škole i na gymnáziu som sa veľmi veľa učil. Patril som do kategórie ‘kockatých‘ študentov. Zmaturoval som so samými jednotkami. Divadlom som sa príliš nezaoberal. Keď som končil gymnázium, hral som s kapelou po rôznych zábavách a to bolo odrazu také fantastické, že som chcel zostať na pódiu. Ale populárny spev sa vtedy študovať nedal. Tak som sa prihlásil na herectvo, čo bol pre okolie veľký šok a ešte väčší prišiel, keď ma na VŠMU naozaj zobrali.“
Počas vysokej školy ste sa so spolužiakmi pustili do javiskového projektu Fujarová show, ktorý bol niečím medzi muzikálom, revue, kabaretom. Ako si na tie časy spomínate?
„Už nikdy nebudeme takí slávni ako v časoch Fujarovej show. Bol to obrovský boom, boli sme v správnom čase na správnom mieste. Začiatkom 80. rokov k nám neprúdil šoubiznis zo Západu v takom množstve ako dnes a my sme prišli so šouprogramom, v ktorom sa veľa spievalo, tancovalo, zabávalo. Do bratislavského Istropolisu prichádzali autobusy s divákmi z celého Slovenska. Každý tretí deň bolo vypredané a to má Istropolis vyše tisícky miest. Navyše sme boli výborní kamaráti. Miro Noga, Števo Skrúcaný, Pavol Juráň, Peter Poldauf a ja, okrem nás tu pôsobilo množstvo ďalších osobností, z ktorých sa neskôr stali známi umelci – Eva Pavlíková, Zuzka Tlučková, Andrea Timková, Marek Ťapák či Janko Gallovič. Na toto obdobie spomínam ako na éru, ktorú kedysi zažili Beatles, samozrejme, na naše pomery a v menšom rozsahu. Skrátka, vždy je nejaké obdobie, keď je skvelá partia, darí sa a sú aj úspechy, aj priateľstvá.“
Keď sme pri priateľstve, v kultovom televíznom seriáli Priatelia dabujete jednu z hlavných postáv. Aj v telenovelách prepožičiavate hlas hlavným hrdinom. Čím je pre vás dabing?
„Dabing mám rád a považujem ho za rovnocennú hereckú príležitosť, veľa som sa pri ňom naučil. A čo sa týka telenoviel, sú samozrejme, na rôznej úrovni, ale mňa teší, že existujú akísi fanúšikovia telenoviel, špecifické publikum. Aj moja mama si tie príbehy rada pozrie.“
Dokážete pri tom žiť svoj vlastný život, alebo vás zasiahnu dabované postavy, ktorých príbeh stvárňujete na relatívne veľkej časovej ploche? Nežijete paralelné životy?
„Pravdou je, že napríklad Divokého anjela sme dabovali rok, bolo to takmer tristo častí a pri takom množstve sa môže stať, že si vás diváci, ktorí seriál pravidelne sledujú, môžu začať stotožňovať s televíznymi hrdinami. Aj mne sa čosi podobné prihodilo. Mal som výbornú susedu a raz, keď som večer prišiel domov a vystupoval som z auta, všimol som si, ako na mňa máva z okna a kričí: ‘Ty žiješ! Predsa len žiješ!‘ Okamžite som začal rozmýšľať, čo sa stalo, premietol som si správy o nehodách a katastrofách a potom mi to došlo. V tom čase bežala v televízii telenovela, kde som asi v 30. časti zomrel, ale v 101. som sa znovu objavil, skrátka pochovali niekoho iného a ‘moja‘ postava sa vrátila do deja. Mne už tieto súvislosti unikali, ale suseda, ktorá seriál sledovala každý deň, ocenila moje zmŕtvychvstanie.“
ROBERT DAVID
FOTO SME – PAVOL MAJER A ARCHÍV
