Lemony Snicket (vpravo) sa narodil v malom mestečku, kde žili podozriví obyvatelia. V súčasnosti zbiera dôkazový materiál o Baudelairových deťoch. Táto práca ho priviedla na stopu mnohým zločinom. Keďže po celom svete proti nemu pôsobí rozsiahla konšpiračná sieť, komunikuje s verejnosťou prostredníctvom svojho zástupcu Daniela Handlera (vľavo). Handler žije pomerne jednotvárny život v Spojených štátoch a je autorom dvoch kníh pre dospelých - The Basic Eight a Watch Your Mouth.
FOTO - REUTERS
Dva útle prvé diely série Lemonyho Snicketa Nešťastné príbehy, bestselleru, ktorý je v amerických rebríčkoch predaných výtlačkov na tom rovnako ako Harry Potter, si niektoré slovenské deti našli tento rok pod stromčekom. Autor na obálke varuje čitateľov, ktorí hľadajú „veselý a jednoduchý príbeh“: v tejto knižke ich nič dobré nečaká a bolo by lepšie, keby knižku radšej odložili na poličku. To je od neho poctivé a zároveň prefíkané - dieťa, ktoré by dobrovoľne počúvlo dobre mienenú radu, neexistuje.
Autor naozaj plní to, čo sľúbil. Hlavné postavy, Baudelairove siroty, štrnásťročnú Violette, jej mladšieho brata Klausa a batoľa Sunny, osud nečakane hádže od jednej hrôzy k druhej - keďže im zhorel dom aj s rodičmi. O ich budúcnosť sa stará nahlúply pán Poe, nakúpi im nové oblečenie, samé hryzavé svetre, a vyberie sa s nimi za budúcim poručníkom. Nové obydlie vyzerá sľubne, v ňom býva neskonale milá pani sudkyňa, ale netešme sa, to je len susedka, na nich čaká vedľajší dom, ponurý a smradľavý, a v ňom ich poručník gróf Olaf, odporná kreatúra.
Keď sa mu vyhrnie nohavica, na holom členku má vytetované oko a, ako sa časom ukáže, po celý čas spriada plán, ako ich pripraviť o dedičstvo. Zakaždým, keď to už-už vyzerá, že vynaliezavé siroty a hryzúce batoľa predsa len vyhrajú, príde studená sprcha a stane sa niečo ešte horšie.
Detský čitateľ je najprv zarazený, čo si to tá kniha dovoľuje, ale časom pochopí princíp a každé ďalšie nešťastie si vychutná o to viac. „Dramatická irónia je krutá okolnosť, ktorá vás skoro bez výnimky rozčúli, a mrzí ma, že sa objaví aj v tomto príbehu, ale životy Violette, Klausa a Sunnyho sú také nešťastné, že je len otázkou času, kedy dramatická irónia vystrčí svoju ohyzdnú hlavu.“ Dramatická irónia, pomocou ktorej časom sami vytušíte, kedy sa stane zasa niečo zlé, patrí k tajne veselému odstupu, ktorý si rozprávač udržuje po celý smutný dej.
To ale nič nemení na tom, že Baudelairove siroty sú na tom naozaj biedne a vy ich skutočne ľutujete a držíte im palce. „Podobné príbehy nie sú veselé,“ píše Lemony Snicket, „ale odhaľujú pravdu - skutočný problém sa nedá zmazať, len pretrpieť, čo je pre mňa väčšou útechou ako nekompromisne veselý úškrn.“ Nešťastné príbehy nevyvolávajú úškrn škodoradosti, naopak. Už preto, že sú napínavé. Čitateľ vstúpi s autorom do nebadane sprisahaneckého vzťahu, ktorý stojí na tichom uškieraní sa zo šťastných koncov. Je to výchova odvážne zvládať nešťastie.
Na internetovej stránke Lemonyho Snicketa nájdete rozhovor. Ste skutočná postava? „Áno,“ odpovedá Snicket. Kedy v kníhkupectvách nájdeme ďalšie diely Nešťastných príbehov? „Prisahal som síce, že preskúmam úbohé životy Baudelairovcov do posledného detailu, ale neviem si predstaviť, prečo by kníhkupci dávali na pulty také bezútešné príhody.“ Internet ponúka aj možnosť napísať Lemonymu Snicketovi e-mail.
„Blahoželám vám k vašej odvahe,“ odpíše v Snicketovom zastúpení istý pán Daniel Handler. „Ale váš záujem o život Baudelairových detí, či vás už k nim primäl váš učiteľ, rodičia, alebo priatelia, vám môže spôsobiť veľké psychické problémy, smútok a depresiu. Radšej by ste mali tráviť čas domácimi úlohami alebo vyrábaním krmítka pre vtáčiky.“
