y. Goran Ivaniševič, ktorý včera rozjasal celé Chorvátsko, tisíce svojich fanúšikov v All England Clube a po celom svete, stál opäť už len dve lopty od prehry s Patrickom Rafterom a ďalšou nočnou morou vo svojom divokom, romantickom a bohatom tenisovom živote (iba oficiálne zarobil doteraz 19 miliónov amerických dolárov). Mohol byť druhým nešťastníkom po Kenovi Rosewallovi, ktorý prehral všetky svoje štyri wimbledonské finále. Prehrával 6:7 a 0:30 v 5. sete, no otočil na 9:7.
Tentoraz stáli pri ňom všetci svätí a silne veriaci katolík Ivaniševič sa veru najmenej 20-krát za zápas prežehnal. Úpenlivo sa díval k Bohu, prosil nebesá, bozkal trávu a jednostaj si pýtal víťazné lopty od zberačov späť na nové údery. Roku 1988 prišiel do Londýna na svoju grandslamovú premiéru, 16-ročný prehral v 1. kole, ale 18-ročný bol už v semifinále a zastavil ho až Becker. Tohto roku to bol už jeho 14. Wimbledon a kým pred dvoma týždňami v Paríži sa nekvalifikoval do 1. kola vôbec a na všetkých Grand Slamoch má bilanciu dovedna 58:35, v Londýne zvýšil na úctyhodných 47:13!
Nepomáhali ani esá, ani farár
S voľnou kartou, až 125. v rebríčku ATP Tour, postupne vyradil piatich súčasných či bývalých tenistov Top Ten a je po Markovi Edmondsonovi druhým najnižšie postaveným hráčom, čo vyhral grandslamový titul (Austrálčan dobyl doma ,,svoj“ Open roku 1976 ako 212. na svete!). Ivaniševič bol sedem rokov vo svetovej desiatke, hrával ešte s Mečířom a Lendlom, šesť sezón drží rekord v počte podaných es, spolu s včerajším Wimbledonom nazbieral 22 titulov vo dvojhre, ale chýbal mu ten najcennejší.
Roku 1995 si priviedol do wimbledonskej lóže z Chorvátska aj farára Josipa, no prehral v semifinále po piatich setoch so Samprasom. Prenasledovaný letargiou, depresiou, zraneniami ramena a slabou trénovanosťou sa v posledných troch sezónach prepadával. Mal prvý raz v kariére pasívne zápasové bilancie (1999 – 22:26, 2000 – 14:22 a tohto roku zatiaľ 9:11). Vzhľadom na vývoj svojej kariéry ju chcel ukončiť v decembri tohto roku, no ktovie, či svoj úmysel neprehodnotí. Vzal si za trénera renomovaného Nikiho Piliča (strojcu nemeckých daviscupových prvenstiev za čias Beckera a Sticha) a odhodlal sa na posledný pokus.
Dažde robia v Londýne atmosféru
Bez zápasovej praxe a sebavedomia pokorne a vďačne prijal voľnú kartu a prestrieľal sa s ňou až k titulu: ,,Hlboko ďakujem All England Clubu za túto šancu, dúfam, že som nesklamal,“ povedal včera pred 14 000 divákmi po premenenom mečbale. ,,Ďakujem svojmu otcovi, už som sa bál, že to jeho srdce nevydrží. Hovoril som si, Ó Bože, piaty set, zase nervy, už nechcem prehrať. Prišli tie mečbaly, nevedel som tou stuhnutou rukou ani podávať. Wimbledonský titul bol túžbou, pre ktorú tenista žije. Ešte stále sa chvejem a obávam, že ma niekto z tohto sna zobudí a povie, že som zasa prehral. Tento titul venujem svojmu priateľovi, dnes už nebohému chorvátskemu basketbalistovi Draženovi Petrovičovi, bývalému najlepšiemu hráčovi Európy, ktorý odišiel do NBA a roku 1993 zahynul tragicky pri autonehode. Sľúbil som mu, že to tu raz vyhrám.“
Londýnčania majú dažde radi. Len vďaka nim sa zápasy vo Wimbledone prekladajú a naťahujú. Normálne sa vstupenka na ústredný dvorec nedá zohnať ani kúpiť, leda tak vyhrať v žrebe. Iba vynútené tretie pondelky alebo prostredné nedele sú výnimkou. Pondelkov bolo 16, nedele dve a vtedy sa hodí na trh 10 000 zvláštnych vstupeniek pre verejnosť. Atmosféra na dvorci je neopísateľná, futbalová s mexickými vlnami a hromovým povzbudzovaním. Včera na Church Road znelo po 115. Wimbledone hlasité ,,Goran, Goran!“ a Chorvát nevládal zastaviť slzy.
ANDREJ BUČKO
