LONDÝN – S plačom a roztrasenou rukou premenil 29-ročný Chorvát Goran Ivaniševič štvrtý mečbal v piatom sete finále 115. ročníka Wimbledonu po vyše trojhodinovom boji s džentlmenským Austrálčanom Patrickom Rafterom. Ivaniševič ďakoval Bohu, že ten bod súper pokazil, lebo podľa neho by sa hralo až do noci. Emócie diktovali vývoj tejto tenisovej drámy. Veď nastúpili dvaja, čo im wimbledonský osud nebol v minulosti naklonený a mali obrovskú motiváciu. Rodák zo Splitu prvé tri mečbaly dvojchybami a nevydareným útokom na sieti priam zahodil, ale štvrtý už vyšiel.

All England Club zažil historický tretí pondelok s mužským finále dvojhry (predtým1919 a 1988) a bol svedkom dejinného zápisu hráča s voľnou kartou do zoznamu víťazov. Ivaniševič dostal kartu od organizátorov za tri finálové účasti (1992, 1994 a 1998) a vďaka nim vlani aj defiloval pri príležitosti Wimbledonu 2000 medzi legendami tenisu. Teraz sa jeho sen splnil a vedľa nepodstatnej sumy pol milióna libier získal trofej, ktorá sa vo svete tenisu cení najviac.

Chorvát sa nepoďakoval domácim na tráve práve najlepšie, veď vyradil ich najväčšie esá – Rusedského a Henmana, ale potvrdil správnosť voľby supervýkonom v 15 dňoch. Dosiahol rekord 213 es za turnaj a o sedem prekonal vlastný z roku 1992.

Včera vo futbalovej atmosfére začal hneď 215-kilometrovým esom a nasúkal ich 27, no narazil na húževnatého Raftera, ktorý dva ročníky za sebou otočil semifinálové skóre s Agassim a vlani, ako priznal, sa zľakol finálového triumfu nad Samprasom za stavu 1:0 na sety a 4:1 v tajbrejku druhého. Ivaniševič vyhral 1. set po nástupe 3:0, to isté mu vyviedol Rafter v druhom a hojdačka pokračovala. Vo 4. sete za stavu 2:3 a 30:40 poslal Chorvát víťazné podanie a čiarový rozhodca ohlásil prešľap. Nahnevaný Goran dal 2. podanie do autu, 1. raz hodil raketu, kopol do siete a set stratil. V 5. sete obaja hráči držali podanie, vyvarovali sa chýb a taký Rafter urobil prvú nevynútenú až za stavu 5:5!

V 15. hre prišli víťazove chvíle, keď trikrát skvele returnoval trochu mäkšie podania Austrálčana a za stavu 8:7 podával v spomínanom uplakanom geme na majstrovský titul. Trofej All England Clubu dvíhal nad hlavu iba druhý nenasadený šampión histórie (predtým Becker 1985), pričom tohto roku bolo prvýkrát 32 nasadených v dvojhre. Rafter čakal na svojho súpera tri dni (čistý čas 44 hodín), chvíle trávil sledovaním kriketu a rugby v televízii a jeho traja sparringpartneri, krajania Tramacchi, Kilderry a Eagle obetovali aj účasť na majstrovstvách Švédska, len aby ostali v Londýne a pomohli kamarátovi v príprave. Na oslavy však nemali šťastie. Rafter mal šancu byť prvým Austrálčanom po Cashovi (1987), čo vyhrá Wimbledon, ale ani tohto roku mu to nebolo súdené a na budúci ohlásil šesťmesačnú prestávku, oddych od tenisu. Rafter vedený ďalším džentlmenom Tonym Rocheom športovo zablahoželal súperovi k víťazstvu a hoci sám prežíval ťažké psychické chvíle, prijal druhú prehru vo finále so cťou. (t-bo)

IVANIŠEVIČ – RAFTER (3.) 6:3, 3:6, 6:3, 2:6, 9:7 za 181 minút. Esá 27:13, dvojchyby 16:4, nevynútené chyby 30:11, víťazné údery 42:49, fiftíny spolu 154:150, zásahy na sieti 38:49.