Napriek tomu, že o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sa doteraz napísalo množstvo kníh, patrí publikácia historika Dušana Kováča Štefánik a Janin - Príbeh priateľstva (Dilema 2002) tak trochu aj k objaviteľským činom. Autor tu totiž v závere cituje text francúzskeho generála Mauricea Janina, zachovaný v písomnostiach, ktoré boli podľa generálovho želania utajené do roku 2000.

Po úvodnej štúdii Štefánik a Janin, kde Dušan Kováč sleduje genézu a fázy priateľstva oboch týchto osobností, ktoré vzniklo za prvej svetovej vojny v Rusku a vyústilo do dôverného vzťahu, uverejňuje tu autor Janinovu esej Aký bol Milan Štefánik, publikovanú roku 1932 i v češtine. Kým Kováč vo svojej štúdii detailne sleduje Štefánikove aktivity v Rusku pri zjednocovaní československých légií, jeho cesty do USA, Francúzska a Talianska, rozhovory i spory s Benešom a Masarykom a popri skicovaní Štefánikovho portrétu približuje postavu Mauricea Janina (1863 - 1946), Janinova esej má iný charakter.

Na rozdiel od Štefánika, ktorý mal podľa neho averziu k písaniu, generál si zaznamenával všetko, najmä pokiaľ šlo o ich vzájomný vzťah. Neprekvapuje preto, že po Štefánikovej smrti uverejnil túto skôr psychologickú než faktografickú esej, či presnejšie povedané, jednotlivé fakty zo svojej skúsenosti so Štefánikom a jeho individuálne činy interpretuje psychologicky. Janinove bystré postrehy poskytujú dobrý obraz o človeku, ktorý sa „nevedel šetriť“, „dôveroval svojej hviezde a myslel si, že zo všetkého vždy vyviazne“. Analýza Štefánikovej povahy brala do úvahy všetky možné aspekty vrátane jeho názorov na náboženstvo, štáty a národy a naostatok aj na smrť.

Nečudo, že keď Ferdinand Peroutka publikoval roku 1933 v Lidových novinách článok Štefánikova smrť, hneď reagoval na Peroutkove znevažujúce výroky, ktoré sčasti dezinterpretovali Janinove charakteristiky Štefánika, obsiahnuté v jeho prvej knihe. Tieto dva príspevky zaradil Kováč takisto do svojej publikácie.

V záverečnej časti sú uverejnené niektoré dokumenty, telegramy, listy a správy datované rokmi 1918 a 1919, celkom na konci nachádzame faksimile a slovenský preklad Janinovho textu, týkajúceho sa Štefánikovej smrti a iných, najmä politických problémov s tým spojených. Janin sa v ňom vyjadril jednoznačne: „Som absolútne presvedčený, že išlo o samovraždu.“ Odvoláva sa aj na svedectvo sochára Otakara Španiela, ktorý robil odliatky Štefánikovho tela a pri tom našiel vo vrecku jeho blúzy list na rozlúčku, určený Štefánikovej snúbenici Giuliane Benzoni. Dušan Kováč pristupuje k tomuto materiálu dosť kriticky, lebo našiel sa aj iný list, v ktorom niet o rozlúčke ani najmenšieho náznaku.

Kniha tak cez Štefánika približuje osobnosť jeho priateľa Janina, neznámeho vo Francúzsku a zabudnutého u nás, hoci mal nezanedbateľný podiel na vzniku samostatného československého štátu.