Pred časom sme takmer všetci boli pionieri alebo szmáci. Dnes je členom mládežníckych organizácií len asi osem percent mládeže. Prečo je to tak?

„Je to prirodzená reakcia na individualizáciu spoločnosti. Mladí sa pripravujú na to, aby uspeli v štúdiu, orientujú sa na trhu práce. Na prácu v mládežníckych organizáciách majú málo času.“

Myslíte si, že je to len otázka času?

„Niekedy sa ulice zaplnia mladými ekológmi a mnohí ich nielen pozorujú, ale sa v tej chvíli aj stotožnia s ich ideálmi. Napríklad na koncertoch sú štadióny plné - takže dôležité nie sú organizácie, ale scény.“

Medzi tými, ktorí nechcú byť organizovaní a dávajú prednosť partii, je veľa nezamestnaných. Tí majú čas, tak prečo odmietajú organizácie?

„Asi práve preto, že keď sa stávate členom združenia, beriete na seba isté povinnosti. Ale príslušnosť k pivnej partii alebo fanklubu na nikoho nekladie vysoké nároky.“

Problém je v odpore k organizovanosti?

„Na koncert mladí môžu a nemusia ísť. Nemusia platiť členské, mať povinnosti a zodpovednosť. Ale existujú aj mladí požiarnici, mladí členovia Červeného kríža, poľovníckych či rybárskych združení, mnohí navštevujú spevokoly, športové kluby, sú členmi tanečných súborov. Tieto organizácie dospelých celkom prirodzene priťahujú aj mladých a deti. A to je ďalších asi osem percent mladých.“

Mladí ľudia často potrebujú pomoc pri hľadaní svojho miesta v spoločnosti. Môžu ich existujúce organizácie v tomto hľadaní osloviť?

„To je práve priestor, ktorý naše mládežnícke organizácie nedokážu zatiaľ vyplniť. Do hry by mali dnes vstúpiť také organizácie, ktoré by sa viac a odbornejšie venovali tým marginalizovaným. Mali by to byť napríklad streetworkeri - teda tí, ktorí pracujú s mládežou na ulici. Tam sa najlepšie nadväzuje kontakt s narkomanmi, prostitútkami. Chýbajú nám aj kluby pre nezamestnaných. Takúto prácu podľa mňa ale nemôžu robiť bežní vedúci z mládežníckych organizácií.“

Kto by sa jej mal venovať?

„To už musia byť pravdepodobne ľudia vzdelaní vysokoškolsky, so zameraním na sociálnu prácu - musia poznať psychológiu, sociálnu pedagogiku. Môžu to byť aj mladí politológovia alebo sociológovia, ktorí sú mladým ľuďom generačne blízki a dokážu pre nich vytvoriť záchytnú sieť.

Raz som si v Štrasburgu o polnoci zašiel na čaj do starého autobusu, ktorý bol pristavený na námestí. Za čaj odo mňa nič nechceli a keď som sa lepšie rozhliadol, zistil som, že ostatní hostia sú mladí narkomani. Takýmto spôsobom poskytovala nejaká nadácia týmto mladým ľuďom občerstvenie a trochu tepla. Toto naše mládežníce organizácie zatiaľ nerobia, a bez odborníkov ani nemôžu robiť.“

Myslíte si, že by malo prísť k presunu aktivít k takejto práci na ulici?

„Áno, za takýmito vykorenenými mladými ľuďmi treba ísť von. Okrem toho niektorí z tých, ktorí pracujú s mladými narkomanmi, boli kedysi sami drogovo závislí, a práve preto dokážu pochopiť ich svet. A ten, kto zažil, čo je to byť rok nezamestnaný, dokonale chápe situáciu mladého človeka, ktorý skončil školu plný očakávaní a zrazu zistil, že ho nikto nechce a nepotrebuje. Treba sa venovať práve týmto mladým ľuďom a záchranné siete pre nich by mali spoluvytvárať aj tí, ktorí podobnými zážitkami prešli.“

MONIKA GÁLIKOVÁ